Látky, Detvianska Huta - „Bývam tu od 83. roku. Pokiaľ viem, podobne veľa snehu bolo v zime v roku 1984,“ povedal nám Ondrej Melicher, prvý občan Látok, s ktorým sme sa stretli pri najbežnejšej robote týchto dní – odpratávaní snehu. „Už ho nemám kde vyhadzovať, ale musím ho dať preč aspoň od stien domu, lebo začínajú vlhnúť,“ ukazuje na dvor preplnený bielou masou. Problém má aj so strechou. Bude z nej musieť zhodiť haldy snehu, aby sa jemu alebo niekomu okoloidúcemu nezrútili na hlavu.
Rovnaké problémy však mali minulý týždeň aj ďalší obyvatelia Látok. Najdôležitejšie je spojenie so svetom. „Máme 54 km miestnych komunikácií,“ povedal nám starosta Látok Martin Škopík. „Snažíme sa uvoľniť prístupy k domom a potom cesty, ktoré vedú k ľuďom, čo majú zdravotné problémy a musia sa dostať k lekárovi. Ide napríklad o dvoch ľudí, ktorí chodia pravidelne na dialýzu.“ Napriek snahe obyvatelia najvzdialenejších osád ostali na niekoľko hodín odrezaní od sveta. „Na Táňovo a na Nový svet išiel buldozér, ktorý nám poskytlo družstvo. Máme s ním dobrú spoluprácu, podobne ako s cestármi z Poltára, ktorí nám prefrézujú cestu na Polianky, Mláky, Sekciu a Podbykovo,“ hovorí starosta Látok. Ten do práce na odpratávaní snehu zapojil aj 40 ľudí v rámci malých obecných služieb. Polovica z nich sa borí so záľahou snehu v dedine, ďalší na lazoch. „Práve robili na streche školy, aby sa nestalo nejaké nešťastie,“ hovorí starosta a uteká za ľuďmi, aby ich poslal robiť tam, kde je to najpotrebnejšie. „My si nesťažujeme, všetko zvládneme, hoci nás to stojí veľa síl i peňazí,“ hovorí v behu. „Sme jednou z najvyššie položených dedín Slovenska. Ale na zimnú údržbu by sme potrebovali okolo 150 až 200 tisíc naviac. Aj na školstvo by nám mohli pridať, veď kúrime podstatne viac ako v teplejších častiach štátu.“ Na vzdialených lazoch ostali „uväznení“ aj niektorí chalupári. K nim sa mohol dostať len buldozér. „Jedna hodina jeho práce stojí 1 200 Sk. K niektorým chalupám je to odbočka aj okolo 500 metrov. Bolo by od nich férové, keby prispeli aspoň tisíckou,“ dodá starosta.
Ľudia na lazoch boli doslova zavalení haldami snehu. Foto: ms
Na Hutou sa blýskalo
V susednej Detvianskej Hute sme sa pokúsili dostať do osád Komárno a Ľuľovka. Márne. Skončili sme vari sto metrov od vleku, ktorý minulý týždeň využívali na lyžiarsky výcvik školáci z Krupiny a Hontianskych Nemiec. Pred domom pri odbočke sa s vari dvojmetrovou záľahou snehu borili Vladimír Olšiak a manželia Zdechovanovci. Tí bývajú na Komárne. „Boli sme u lekára v Lučenci a domov sme sa už nedostali. Prespali sme na Kriváni,“ povedali nám. Odkrývajú vchod do garáže u Olšiakovcov, kde si chcú nechať auto. „Bývajú mi tu rodičia,“ hovorí Vladimír Olšiak. „Osemdesiatjedenročný otec sa skĺzol, zlomil si bedrový kĺb a museli ho odviezť do nemocnice. Ešte šťastie, že bola sanitka nablízku. Starí ľudia vravia, že tu bolo toľko snehu len za vojny.“
Starosta Detvianskej Huty Vladimír Kret prednedávnom prekonal srdcový infarkt. „Mal ma odviezť vrtuľník k Fischerovi. Zlé počasie mu v tom zabránilo, tak som tu a robím, čo môžem,“ hovorí. „Dedina bola od utorka popoludnia do stredy rána bez elektriny. Vietor so snehom totiž spojili drôt, blýskalo sa tu ako za búrky a zhoreli nám dve rozvodne.“ Aby toho nebolo dosť, obecným tatrovkám v závejoch zlyhali motory a bezvládne stoja. Traktormi vypomohlo družstvo. „Už mám toho dosť,“ povedal nám traktorista František Plavucha, ktorý spolu so Štefanom Segečom pracovali deň a noc. „Nemáme čas ani si dačo zahryznúť. Niektoré miesta sú nebezpečné, nevidíme, kde je kraj cesty,“ hovorí. Kvôli tomu zapadla hneď v utorok tatrovka pred Bratkovicou a trvalo skoro sedem hodín, kým sa ju podarilo vyprostiť pomocou buldozéra z PD Látky. „Chcel by som sa im poďakovať, aj Lesnému závodu v Kriváni, ktorý nám pomohol mechanizmami. Bola tu televízia. Nešlo mi o moju publicitu, ale chcel som dať svetu vedieť, ako tu ľudia žijú. Po správach sa nám ozval riaditeľ horského hotela Poľana, ktorý nám ponúkol frézu. Na druhý deň sa však aj tá pokazila.“ V chotári Detvianskej Huty je 96 km miestnych komunikácií. „Niekde sú dvoj až trojmetrové záveje, cesty vedú v závozoch, takže sa rýchlo vytvoria snehové bariéry, kde pomôže iba fréza. Na VUC-ke mi sľúbili, že nám ju pošlú. V zúfalstve som im povedal, že ak to neurobia, tak tam ani nemusia sedieť,“ hovorí starosta Detvianskej Huty. V kritickej situácii pomohli mnohí. Napríklad majiteľka predajne na Komárne pani Hrončeková neváhala zapriahnuť kone do saní a odviezť tamojším obyvateľom a chatárom základné potraviny. „Ale máme takto fungovať v 21. storočí?“ pýta sa Vladimír Kret. Nielen podľa neho, ale aj podľa ďalších obyvateľov Látok a Detvianskej Huty, budú na túto zimu dlho spomínať.
Jozef SLIACKY
