Zaježová / Podlysec - Žijú na konci sveta. Lazom na Zaježovej sa takto niekedy hovorí. Ďaleko od civilizácie a predsa s ňou. O takom živote sníva nejeden rojko, no nemá odvahu sen zrealizovať. Taký život je v prvom rade o tvrdej práci. „Čo iné tu bude človek robiť? Tu sa nedá otvoriť nejaká dielňa. Človek musí žiť a gazdovať,“ hovorí Mirko Nevín. Prišiel z Nitry aj s družkou Terkou Bucovou. S deťmi a s vnúčatami obhospodarujú štyridsať hektárov majetku. Na prvý pohľad vidieť, že nejde len o gazdovanie pre zisk. Pre rodinu je to doslova vášeň. Veď v ktorom inom gazdovskom dome na lazoch uvidíte lamy? Alebo pštrosy? A ešte kozy, ovce, kravy, kone, muflóny... A veľa psov! Malá Noemova archa.
Kozy „išli“, kým fungovala mliekareň
Pred pätnástimi rokmi začali Mirko Nevín a Terka Bucová pri Nitre chovať kozy. Mali štyristočlenné stádo, druhé najväčšie na Slovensku. Kým fungovala mliekareň, spracúvajúca kozie mlieko, bolo všetko v poriadku. Mliekareň skrachovala, kozy prestali byť výnosným podnikom. Keď pre kozy zháňali seno z horských lúk, natrafili na inzerát ponúkajúci okrem sena dom s hospodárstvom. Patril banke, predchádzajúci majiteľ oň prišiel. A tak namiesto sena kúpili v roku 1995 gazdovstvo na Zaježovej v časti Podlysec. Neskôr dokúpili lúky a pustili sa do podnikania s kozami. Postupne sa pre kozie mlieko čoraz ťažšie zháňal odbyt. „V tejto lokalite sa kozieho syra nezbavíte. V Bratislave by nebol problém,“ dodáva gazda. Z bývalého stáda ostala dnes sotva desatina. Mirko Nevín a Terka Bucová nie sú manželia, žijú však spolu už pätnásť rokov. Pred rokmi boli dokonca jednou rodinou. Terkina dcéra a Mirkov syn boli manželmi. „Spával som s družkou a svatkou zároveň,“ smeje sa Mirko.
Vajcia nesmie rozbíjať o tanier
Exotické druhy chovajú na gazdovstve viac pre potešenie ako pre peniaze. „Niekto chová kanárika, niekto rybičky... My máme pštrosy,“ hovorí Mirko, dnes už dôchodca. Veď priestoru je na gazdovstve dostatok. Emu hnedý je pštros pochádzajúci z Austrálie. Je nižší ako jeho africký príbuzný pštros dvojprstý. Znáša zelené vajcia. Na gazdovstve sa vraj oba pštrosie druhy dobre znášajú. Tmavozelené vajcia vyzerajú akoby pripravené na Veľkú noc. „Zjeme ich,“ odpovedá gazda na otázku, čo s nimi? Praženica je vraj vynikajúca, domácemu pánovi stačí iba z jedného vajca. Príprava je rovnaká ako pri slepačích. „Len ich nesmiete rozbíjať o tanier,“ dodáva s úsmevom Terézia. Tanier by to nevydržal. Vajcia navŕtajú vŕtačkou a vyfúknu. Škrupina je vhodná na vymaľovanie. Vlani si vnučka vyfúknuté pštrosie vajce zobrala do školy na výtvarnú. Mali maľovať vajcia. Ohúrila celú školu. Z vajec by sa mohli vyliahnuť aj malé emu, museli by ich však umiestniť do liahní. „Príde čas, že skúsime aj to,“ dodáva Mirko. Cez leto sú pštrosy na lúke spolu s muflónmi, lamami a ďalšími zvieratami. Jednému pštrosovi sa pred dvoma rokmi podarilo ujsť. Ľudí sa nebál, išiel za nimi. Sused trhajúci trávu pre zajace dostal takmer infarkt, keď sa zodvihol a uvidel pri sebe pštrosa. Chlapi striehnuci na posede tiež nechápali, keď sa im dostal na mušku. Cítili sa ako v Afrike. Ani samotnému utečencovi sa výlet za oboru veľmi nepozdával a keď prišiel preňho mladý gazda, tak ho na znak vďačnosti oblapil svojim dlhým krkom.
„Dedko s babkou podnikajú“
Domáca pani, domáci pán, dve deti, štyri vnúčence. Veľká rodina, veľké hospodárstvo... Nemajú cudzích zamestnancov. Minulý týždeň boli aj deti doma, pretože kvôli snehu neprešiel autobus. Ani z gazdovstva by sa nedalo dostať, keby nemali techniku. Cestu k hlavnej ceste si museli doslova vybagrovať. Poľnohospodárska výroba rodinu živí. „Dedko s babkou podnikajú,“ smeje sa domáca pani a upresňuje: „Babka podniká a dedko jej pomáha.“ Na ňu je napísané hospodárstvo, deti sú zamestnancami. Pracovná doba je tristošesťdesiatpäť dní v roku. Každý deň od rána do večera. Až sa človeku veriť nechce, že sa to dá zvládnuť. A to rozmýšľajú o využití hospodárstva aj na agroturistiku. „Chceme sa s tým trochu popasovať,“ hovorí Mirko. Vybudovať ubytovanie aspoň pre desať ľudí, poskytovať jazdu na koni... Už samotná pestrosť zvieracej ríše na gazdovstve je zárukou atraktívnosti. Nedávno kúpili zo zoologickej záhrady aj párik poníkov. Investícia do budov je nevyhnutnosťou, návštevníkom nemôžu dať nocľah niekde v unimobunke. Priatelia a známi, ktorí občas prídu na návštevu, ich na to stále nahovárajú, pretože sa na Zaježovej dobre cítia. „Niektorí pochodili Egypt, Kanárske ostrovy, Malajziu... O čom to však je? Štrnásť dní v hoteli s klimatizáciou, kde mám zaplatené všetko, čo vypijem... V tom teple aj tak veľa nevypijem. Na polhodinu si vybehnem niekde k moru. To je dovolenka?“, dodáva Mirko Nevín. Susedov veľa nemajú, väčšina domov v okolí je prázdna. Z niektorých sú chaty, ktoré majitelia využívajú cez víkendy. Domorodci vymierajú či odchádzajú, prichádzajú noví z Bratislavy alebo aj z Košíc. Prichádzajú ľudia, ktorým sa život na lazoch páči.
Milan SUJA
