Zvolen – Koľko opustených, zanedbávaných a týraných ľudí žije v našom regióne? To sa nedozvieme, lebo vo väčšine prípadov oni o svojom osude mlčia. Málokedy prehovoria ich najbližší, alebo ľudia z okolia. Pracovníci Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene za mesiac nájdu tri – štyri zanedbávané deti. Posledný prípad týraného dieťaťa mali pred piatimi rokmi. „Po ceste zo školy sa mi dvanásťročný Miro vyspovedal,“ začal smutné rozprávanie Ľubomír Straka, riaditeľ odboru sociálnych vecí. „Hovoril mi o tom, ako sa už mesiac bojí chodiť domov. Jeho matka žila s priateľom, ktorý chlapca pod zámienkou, aby mu pomohol preniesť televízor, vylákal do svojho bytu a tu ho pohlavne zneužil. Matka o všetkom vedela. Keď sme sa s ňou rozprávali tvrdila, že Miro si vymýšľa. Vraj mu hneď na druhý deň skontrolovala konečník a nič nenašla, len trochu krvičky.“ Otrasný zážitok sa hlboko podpísal na psychike chlapca. Matku odsúdil súd na nepodmienečný trest za spolupáchateľstvo a jej priateľ sa dostal na päť rokov do väzenia. Vlani ho prepustili, ale nakoniec svoj život ukončil vlastnou rukou. O Mira sa postaral jeho otec a z ostatných troch súrodencov doma zostal len jeden. Najčastejšími partnermi pri odhaľovaní podobných prípadov sú učitelia alebo sociálni pracovníci. Vlani zvolenský úrad zaznamenal dvestopercentný nárast detí umiestnených do detských domovov. Podľa slov Ľ. Straku veľký podiel na tom má alkoholizmus rodičov. Tento neduh len prehlbuje v rodinách nedostatok a zanedbávanie starostlivosti o deti. Situáciu vyhrotila aj zmena sociálnej politiky štátu. Už neplatí rovnica - čím viac detí, tým viac peňazí. Sociálne dávky, ktoré dostávajú rodiny s viac ako piatimi deťmi sú také nízke, že z nich nemôžu vyžiť.
Ako ďalej hovorí Ľ. Straka, veľa prípadov kvalifikujú nie ako týranie, ale zanedbanie. Takým je aj prípad chlapca z Hriňovej. Rodina, ktorej hlavou bola matka – alkoholička, žila v neuveriteľných podmienkach. Vo vani domu chovali zajace. Po izbách sa im prechádzali šváby a všetci mali vši. Skrine nepoznali, šaty ležali pohodené na jednej kope. Najmladšie dieťa, trojročný chlapček, malo na prstoch nôh taký svrab, že časť chodidiel mu museli lekári amputovať. „Deti sme dali k strýkovi, matka sa išla liečiť. Dnes je to už štandardná domácnosť, v ktorej môžu deti žiť. Dcéry dorastajú, vedia navariť, oprať, poupratovať,“ spomína na riešenie ďalšieho z množstva prípadov Ľ. Straka. Tento príklad je dôkazom, že umiestnenie detí do detských domovov nie je jediným správnym riešením. „S takouto rodinou musia sociálni pracovníci úzko spolupracovať a rodičov naučiť základné pravidlá hospodárenia a starostlivosti o deti,“ dodáva Ľ. Straka.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
