odinách životným sprievodcom. Deň, týždeň, mesiac... Neriešená situácia raz vyvrcholí. Tak ako piatok 11. marca popoludní v Detve v byte pani Ivety. Jej tridsaťpäťročný druh Milan prišiel do bytu pred viac ako pol rokom. Vrátil sa z väzenia po ôsmych rokoch, ktoré „vyfasoval“ za násilie. Predtým sa s Ivetou nepoznali. O tom, že ho vo väzení násilnícke chúťky neopustili, sa rodina pani Ivety dozvedela už čoskoro. Milan začal rozdávať údery. „Terorizoval celú rodinu. Agresívny bol aj na iných,“ hovorí starší pán zo susedstva. Milana nemali radi, už len kvôli tomu, ako sa správal k družke. Trpela žena, trpeli deti... Najmladší syn má iba tri roky, najstarší osemnásť. Práve v osemnásťročnom Radovi dozrievala nespokojnosť s daným stavom. „Deti sa ho báli,“ dodáva sused, podľa ktorého ich Milan dokonca nútil kradnúť. Peniaze však obyčajne skončili v hracích automatoch, prípadne ich prepil. Dlhodobo neriešená situácia a násilie 11. marca vyvrcholili. Deň predtým dostala pani Iveta vdovský dôchodok. Jej druh jej ho zobral a „preinvestoval“ cez automat. „Vo štvrtok ma po celej ceste bil. Ešte aj v piatok ráno som dostala facku,“ dodáva Iveta. Jej syn všetko videl, všetko počul... Matka štyroch detí mlčky trpela, na políciu však nešla. Bála sa druhovej pomsty? „Aj som sa bála...“, dodáva. Susedia vraj Rada nabádali, aby s tým niečo robil. A on urobil – po svojom. Zobral spravodlivosť do vlastných rúk.
Vraj mu vyberie mozog
V piatok okolo štvrtej ležal Milan na gauči, bol opitý. Pani Iveta išla na chvíľu na záchod a keď sa vrátila, neverila vlastným očiam. Osemnásťročný Rado využil tú chvíľku a dreveným váľkom doslova dotĺkol Milanovu hlavu. Zaliala ho krv, nestihol ani vykríknuť. „Neviem si vysvetliť, že som vôbec nič nepočula,“ hovorí Iveta. Milanovi rýchlo poutierala tvár a zavolala záchranku. Ani po štyroch dňoch sa Iveta pri rozprávaní nezdrží sĺz. Netušila, že všetko môže zájsť až tak ďaleko. „Kvôli mne sa to stalo. Aj som sa ho spýtala, prečo sa so mnou neporozprával, prečo sa neporadil,“ dodáva Iveta. Keby len tušila, že v synovi dozrieva pomsta. Keby...
Syn ju posielal na políciu, no ona sa bála, že to nič nevyrieši. Bála sa, že to situáciu iba vyhrotí. Stále verila, že sa druh zmení. „Všetkým sa nám vyhrážal smrťou a tomuto povedal, že mu mozog vyberie,“ dodáva ku všetkému stará mama Gabriela, ukazujúc na trojročného vnúčika.
Keď bol triezvy, bol normálny
„Nemalo sa to stať!,“ krúti hlavou Iveta a dodáva: „Cudzí život si vziať na svedomie. Veď len teraz vo februári mu minulo osemnásť rokov.“ Na druhý deň išla druha pozrieť do zvolenskej nemocnice, veď napriek bitkám ho mala rada. „Vždy nebol zlý, keď bol triezvy, tak bol normálny,“ vysvetľuje. Nakoniec sa až k Milanovi v nemocnici nedostala, lekárka sa jej vraj spýtala, či pohľad na jeho hlavu vydrží.
Vdovský dôchodok pani Ivety skončil v automate, rodina nemá ani na zaplatenie podnájmu. „Pôjdeme na ulicu,“ trpko konštatuje Iveta akoby zmierená so situáciou. To je však najmenšie z nešťastí, ktoré rodinu postihli.
Po týždni ešte stále žil
Už prvé hodnotenia lekárov boli pesimistické. Zranenia vraj nie sú zlučiteľné so životom. Napriek tomu týždeň po incidente bol Milan pri živote. „Pacient ešte žije,“ odpovedala nám lekárka Daniela Krejčířová v NsP Zvolen v piatok popoludní. To „ešte“ bolo vo vyjadrení lekárky dôležité. Srdce mu bilo, poškodenie mozgu bolo však také rozsiahle, že mu nikto nedával šancu na prežitie. Smrť mala prísť už čoskoro. Smutné zakončenie smutného príbehu. Koľko otázok v ňom ostane nezodpovedaných, koľko „keby“ ľudia ešte prehodia... Jeden človek umiera, iného za to čaká väzenie.
Milan SUJA
