Slatinské Lazy – Hoci uplynulo päť mesiacov, v pamäti sedemnásťročnej Michaely zo Slatinských Lazov sa uchovali aj najmenšie podrobnosti jej únosu, väznenia a týrania.
Za stručnou policajnou správou, v ktorej sa hovorí, že vyšetrovateľ zo Zvolena začal trestne stíhať neznámych páchateľov za vydieranie a obmedzovanie osobnej slobody, sme vytušili otrasný príbeh, ktorý nám nakoniec rozpovedala jeho hlavná hrdinka. Na zvonenie a klopanie sa z bytu v paneláku nik neozýval. Až po hodnej chvíli sa vo dverách objavila hlava muža. „Ja som Michaelin starý otec,“ snažil sa nás dostať do obrazu. Dohodli sme sa a tak nás vpustil dnu. Až neskôr sme pochopili, prečo boli obidvaja takí opatrní.
Krátko po Novom roku sa Michaela chystala do Talianska. Bola bez práce a preto si chcela zarobiť na živobytie. Brigádu jej mali dohodiť priatelia z Liptovského Mikuláša, s ktorými sa spoznala na diskotéke vo Zvolene. „Jeden z nich prišiel k nám domov. Rozprával sa s mojou mamou a dal nám podpísať zmluvy. Už týždeň pred tým čakali u nás na cestu do Talianska ďalší priatelia z Čiech. Boli sme pobalení a tešili sme sa,“ rozprávala nám Michaela o tom, čo predchádzalo jej únosu, o hodinách, keď ešte netušila, čo ju čaká. Keď sa spomínaný muž vrátil druhýkrát so správou, že o desiatej odchádzajú, požiadal Michaelu, aby išla s ním do Detvy pre papiere, že sa za pol hodinu vrátia. „Myslela som si, že je to kamarát, dôverovala som mu. Preto som s ním išla.“ V Detve na nich už čakali ďalšie autá do jedného z nich mladé dievča násilím strčili. Musela poslúchnuť, hoci smer cesty, ani zámery mužov nepoznala. Vyhrážali sa jej a mierili na ňu zbraňou.
Štyri noci sme nespali – hovorí starý otec Michaely. „Nevedeli sme, čo s ňou je. Inokedy nám napísala aspoň esemesku, ale vtedy sa tri dni neozvala.“
Michaela sa ozvať ani nemohla. Keď ju muži doviezli do Nitry, prepašovali ju do hotelovej izby. Zobrali jej mobil a tri dni ju tu držali bez jedla a vody. „Bola som zúfalá, nemohla som ani rozmýšľať, stále ma bili,“ skladá útržky nepríjemných spomienok dievčina. V samote stráženej izby počula, že vedľa sú ďalšie dve dievčatá. Z ich rozhovoru ale vyrozumela, že do Talianska idú dobrovoľne a vedia o tom, že to nebude žiadna brigáda. Únoscovia vraj dostali za dievčatá od Taliana, ktorý ich mal zobrať so sebou, po 600 tisíc korún.
„Na tretí deň sa mi podarilo ukradnúť môj mobil a poslala som mame SMS-ku, aby zohnala policajtov a nejako ma odtiaľ vytiahla,“ nadviazala niť svojho rozprávania Michaela. „Keď prišli na to, že som sa spojila s mamou, museli začať konať. Nemala som žiadne doklady a preto mi chceli zabezpečiť falošné a dostať ma za hranice. Mala som sa prefarbiť na blond. Pre doklady sme najskôr išli do Žiaru nad Hronom, ale neboli hotové. Tušili, že po nich ide polícia a tak ma zaviezli domov, aby som si zobrala svoje doklady. Kým ma pustili z auta, vyhrážali sa mi, že ak sa nevrátim, zabijú ma. Nevrátila som sa. Mama so starým otcom boli v Nitre, hľadali ma tam a tak som zavolala policajtom. Prišli pre mňa a nechali ma na stanici, kým si ma mama nevyzdvihla.“
Ani po takmer pol roku ešte nezostáva Michaela doma sama. Spoločnosť jej robí starý otec. Po neúspešnom pokuse sa únoscovia totiž viackrát objavili pred dverami ich bytu. Stále dúfali, že mladé dievča prehovoria a pôjde s nimi do Talianska dobrovoľne. Zrejme sa im veľmi nehodilo vrátiť peniaze, ktoré za ňu dostali. „Odohnal som ich od dverí,“ – hovorí starý otec. „Číslo ich auta sme nevedeli zistiť, lebo ešpézetku mali zamazanú blatom. Policajti nás hrešili, že sme ich mali zadržať, ale ako? Ruky mali stále vo vrecku a báli sme sa, že keby sme sa ich dotkli, tak nás postrieľajú,“ rozhorčoval sa starý otec nad nezmyselnosťou policajnej rady. Po osobných návštevách prišli na rad výhražné esemesky. „Stále mi písali, že ma zabijú. Neskôr takéto správy posielali aj môjmu mladšiemu bratovi.“ Michaela dodáva, že aj po únose stále žila v strese. Mama s ňou musela aj spávať, tak sa bála. „Preto som odcestovala na brigádu do Čiech, cítila som sa tam oveľa bezpečnejšie ako doma. Len pred pár dňami som sa vrátila z brigády v Taliansku, kde sa plánujem vrátiť na ďalšie tri mesiace. Ale teraz už chodím len cez agentúru.“ Či táto veta bola poslednou v príbehu Michaely, ukáže čas. Jeho pokračovanie by sa malo odohrávať len na súde.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
