Zvolen – „Už je to vyriešené,“ povedal nám Andrej Banski, vedúci odboru správy majetku a podnikateľských aktivít MsÚ vo Zvolene. „Sťahovať sa nebudú.“ Mal na mysli avizované presunutie ľudí z doprastaváckej bytovky pod Strážami na Sekier do bývalého internátu drevárskej priemyslovky, ktorý chcelo mesto získať výmenou za objekty bývalej Základnej školy na Sokolskej ulici, kde je dnes Gándhího škola. „Sme stále v jednaní s VUC-kou, ktorá vypísala verejné obstarávanie. Robíme všetko, aby sme ju dostali.“ Čo potom, ak sa to podarí, sme sa nedozvedeli.
Obyvatelia bytovky pod Strážami živo diskutovali o tom, čo ich čaká. Nájomné zmluvy majú rôzne, niektorí žiadne. Tešili sa, že ich presťahujú na Sekier. Tam však už majú s podobnými susedmi svoje nepríjemné skúsenosti.
Keď sa obyvatelia Sekiera dopočuli, akých by mali mať nových susedov, neboli nadšení. „Hovorili ráno v rádiu, že sa sem má nasťahovať tristo Rómov. Tak to by bola katastrofa!“ povedal nám chlap pri pive v záhrade pohostinstva, ktoré bezprostredne susedí s budovou internátu. „Ľudia nás oslovujú, aby sme to nedovolili,“ hovorí poslanec mestského zastupiteľstva Ondrej Kanka. Ukázal nám miesto, kadiaľ sa do momentálne pustej budovy internátu niekto vlámal. „Vykradli tam vodovodné kohútiky, všetko, čo mohli predať,“ hovorí. Dodá, že ak to niekedy bude patriť mestu a opraví sa to, vie si predstaviť aj iné rodiny, najmä mladé, ktoré byt súrne potrebujú, dokážu sa slušne správať a za bývanie platiť.
Matka piatich detí by prijala akýkoľvek byt
Obyvatelia bytovky pod Strážami sa sťahovať nebudú. Aspoň zatiaľ. Ich zmluvy sú rôzne: od troch do šiestich mesiacov, s podmienkami na splácanie doterajšieho dlhu... Ale žijú tam aj načierno. Ako napríklad Silvia Klimová. Nasťahovala sa do izby, na ktorej boli vylomené dvere. „Vyhodili ma z podnájmu z rodinného domu v Neresnici, kde som mala ešte menšiu izbu, ale bola tam kuchyňa, voda, elektrika.“ V miestnosti s rozmermi vari štyri krát štyri metre s miniatúrnym balkónom, bez vody a bez záchodu, do ktorej sa vmestí len široká posteľ, šporák, skrinka, žije s piatimi deťmi a matkou! „Jedenásť rokov mám žiadosť na byt, no vždy ma odložia. Stále mi vravia, že je to v riešení. Brala by som aj hociktorý byt v tejto bytovke, aj keby bol v dezolátnom stave. Dala by som si ho do poriadku.“
Aj pod Strážami sa dá slušne bývať. Ale draho!
Lenka Čipčalová s manželom a malou dcérkou sa pod Stráže nasťahovala pred tromi dňami. Priznáva, že kvôli dlhu na nájomnom. „Keď mi ukázali, kde by sme mali žiť, bolo mi na zvracanie,“ ukazuje na byt, v ktorom bývalý majiteľ asi nestihol dojesť obed. Povaľuje sa plesnivý v umývadle. Na váľande v izbe zrejme niekto načierno prespáva. „Až keď sme narobili krik, tak nám dali druhý byt,“ pozýva nás na návštevu. „Postupne si ho upratujeme,“ ukazuje na čistú podlahu. V izbe s nábytkom a množstvom hračiek spí v kočiariku dcérka. „Mysleli sme si, že tu budeme platiť menej, ale je to ešte horšie. Platíme 4 650 Sk. To je celá moja materská. Manžel je bez práce. Treba aj na stravu, aj na plienky, na mlieko...“
Mnohí obyvatelia po vysťahovaní nechávajú byty v takomto stave. Foto: cky
Platiť nebudem! Nemám z čoho!
Valéria Gašparová vraj nemá žiadnu zmluvu. „Mám ju na úrade, lebo treba zaplatiť dlh. Nemám z čoho. Dostanem 6 000 Sk. Toľko by som mala dať za nájom a k tomu ešte tisícku ako splátku dlhu. Žijeme v jednoizbovom byte. Mám päť detí, 19-ročný chlapec je chorý, no naňho nedostanem ani korunu.“ A kde vidí riešenie? „Keby nám dali byt s nižším nájmom,“ vraví a dodáva, že v bytovke v piatok v noci horelo. Pamiatkou sú začadené steny. „Niekto hodil do pivnice fľašu s horľavinou. Začalo to tlieť. Búchali nám na dvere, že horí. Vybehla som s deťmi von, ale pre hustý dym sa nedalo zísť. Moje päťmesačné dieťa a ešte jedno mesačné museli odviezť do nemocnice.“ Obyvateľke ďalšieho bytu na treťom poschodí sa podarilo pred ohňom ujsť cez okno na susedný balkón. „Áno, deti boli u nás na pozorovaní,“ povedal nám primár detského oddelenia zvolenskej nemocnice Igor Janičina. „Nešlo však o nič vážne, neboli pridusené, len mali podráždené dýchacie cesty. Už na druhý deň mohli ísť domov.“ V. Gašparová vraví, že to majú na svedomí skíni. „To nehovor!“ zahriakla ju ďalšia z obyvateliek bytovky. „Prídu znova a všetkých nás pozabíjajú!“
Pomôcť tým, ktorí si pomoc zaslúžia
Kto trošku nahliadne do života komunity v bytovke pod Strážami, nemôže nesúhlasiť s obavami obyvateľov sídliska Sekier. Na druhej strane tu žijú aj takí ľudia, ktorí by sa pri troške pomoci dokázali zaradiť do života. To by sa malo údajne zohľadniť aj pri prípadnom sťahovaní. Pomôcť si však musí predovšetkým každý sám. Čakať na to, čo štát či mesto dá, to je obohratá pesnička. Zarážajúce je, že tento problém akoby nikoho nepálil, hoci sa už ťahá veľa rokov. Až tak dlho, že si naň tí, ktorých sa to týka najviac, jednoducho zvykli. „Oni už iní nebudú. Mali by pre nich vyčleniť miesto, kde by sa museli o seba sami postarať. Potom by boli prinútení niečo urobiť. Pomôcť treba len tým, ktorí si ju zaslúžia. Ja, keď som bol bez roboty, som sa triasol strachom, aby ma s rodinou nevykopli z bytu. A koho som mal prosiť o pomoc? Pritom som dlhoval len dve splátky a oni tisíce. Nie, nesúhlasím s tým, aby sa sem presťahovali,“ razantne hovorí ďalší obyvateľ Sekiera.
Jozef SLIACKY
