Nekonvenčná, energická, ostrá. Tvrdí, že je „žienka domáca.“ Láska? Tá vraj celkom nejde cez žalúdok. „Inak by sa toľko mladých slečien nevyvážalo v mercedesoch na večere v drahých reštauráciách,“ konštatuje skúsená kuchárka. Tamtamy hlásia - varí skvelo: „Chlap si rozmyslí, či odo mňa odíde. Zhýčkam ho tak, že na inej strave okamžite dostane žalúdočné vredy.“
Drží sa vo forme. Krehká bytosť s oceľovým jadrom vraví: „Som niečo ako národný majetok, ľudia majú právo na to, aby som dobre vyzerala.“ Zastavila vek, dala embargo na vrásky i kilá. Napriek tomu je kuchyňa jej svetom, dokonca má vlastnú knižku receptov. V jedle ju „neošália“. Ošáliť Zdenu Studenkovú v čomkoľvek by bola sakramensky tvrdá robota. Neprehliadnuteľná, excentrická žena vyvoláva emócie. Pozitívne i negatívne. Vyberte si.
Nepodarky vyhodila von oknom
Nezdedila rodokmeň, ani modrú krv. Podedila recepty od babičky. „U nás sa nededili šperky, ale kuchárske knihy. V našej rodine sa pestoval kult kuchyne – s oslavami a narodeninovými tortami. Babička, bratislavská Prešpuráčka, ma ráno vyprevádzala s otázkou – Zdeničko, co budeš jest? Ak sa babičke niečo nepodarilo, nerobila si ťažkú hlavu – jednoducho to vyhodila von oknom.“ Ani Zdene Studenkovej sa nevydarí všetko, no kysnuté cesto nepokazila. Hoci babičku neprekoná – tá ťahala štrúdľové cez dva stoly...
Fanaticky rada nakupuje, takmer každý deň varí: „Mám špajzu, pivnicu, dve chladničky. Keď prišiel ku mne kamarát, kuchár českého veľvyslanca, skoro omdlel. Toľko korenín z celého sveta, ktoré mám v špajzi, v živote nevidel.“
Nakladá uhorky, robí kečup, zavára nastrúhané jablká na štrúdľu, polené slivky, varí marhuľový džem – vraj najlepší na svete. „Kečup kamarátom rozdávam ako darček“, dodáva. Podobne hospodári jej sedemdesiatročná mamička, ktorá býva neďaleko: „Žije sama, no každý deň si navarí a dvakrát do týždňa pečie. Potom ide na prechádzku so psom. Stretne sa so známymi, ktorí venčia psov a rozdáva im koláče. Alebo zavolá na koláčik mňa.“
Mama hovorí, že je čarodejnica
Zdena Studenková je dobrou hostiteľkou. Ale nevarí na želanie... „Kdeže! Ešte to by chýbalo!, smeje sa. „Servírujem to, pre čo sa rozhodnem. Mám kamarátku, s ktorou sme vyrástli v rovnakej štvrti. Ich rodinka je známa i jednou z najlepších chovných staníc chrtov v strednej Európe. Táto kamarátka je mojou inšpiráciou a ja jej, preberáme od seba recepty. Tiež mám rada nové nápady...“
V divadelnom svete bol vychýreným kuchárom Paľo Mikulík, výbornou kuchárkou vraj je aj Kamila Magálová. Okrem Paľka Mikulíka je známym gurmánom jeho brat Peter: „Petrova žena, Zuzka Kocúriková, veľmi nevarí. Kuchyňa patrí Petrovi, študuje literatúru, kupuje si kuchárske knihy... Zuzka mu na jedny Vianoce darovala pôvodnú kuchárku zo začiatku minulého storočia s pripísanými tajomstvami. A skonštatovala: „Čo by ste vy dvaja s Petrom robili, keby ste sa zobrali? Asi by ste sa navzájom zabili, pobili by ste sa o to, kto bude pánom v kuchyni!“ Kamarát, kuchár českého veľvyslanca, pôsobil v Bratislave, teraz žije v Holandsku. Moja návšteva u neho, to bola katastrofa! Variť chcel on, aj ja.“
Obracať sa okolo sporáka, to nevonia každej... „Bibka Ondrejková sa ma často pýta, či ju bude niekedy varenie tak baviť ako mňa. Netuším. Niekto k vareniu nikdy nezíska vzťah. Marína Kráľovičová hovorí, že má najradšej riad umytý a v skrini. Človek by však varenie nemal celkom ignorovať a spoliehať sa iba na reštaurácie. Mám to overené. Som dosť nevďačný reštauračný stravník, mňa neošália... Podľa mojej mamy som čarodejnica - pozeráme televízor, odbehnem do kuchyne, o chvíľu donesiem večeru. Dá sa rýchlo navariť, urobiť dezert... Zmrzlinu môžete mať v chladničke, ugrilujete ovocie... Hostia sa budú oblizovať aj za ušami. Nemusíte kupovať krémeš, ktorý som dávno nikde nejedla dobrý. To, čo dostanete v cukrárňach, je hnusné, plné umeliny a margarínov. Človek z toho len priberá. Alebo pokrájam do jenskej misy banán, jablká, zavarené jahody, polejem troškou brandy, zasypem kryštálovým cukrom, dám do grilu. Vyberiem, pridám zmrzlinu... Kuchárky sú však všelijaké. Aj také, ktoré dajú piecť kura s vreckom s vnútornosťami. Mamina kamarátka pokojne umyla šalát mydlovou vodou.“
Často varí pre hostí. Najväčšia várka bola asi tridsať stravníkov: „Trvá dva dni, kým to prichystáte. S dcérou kmitáme, všetko je fantastické, odnášame, prinášame... Potom sú dve hodiny v noci, ľudia sa zabávajú. Sedím a hovorím si – keby už išli domov... Všetko chvália a ja som na smrť unavená. Využívam moderné pomôcky – robot je každý druhý deň v permanencii. Robila som tiramisu a šľahala zmes robotom. Mama hovorí – Ja to robím rukou. Žeby robot, ktorý som jej kúpila, niekedy zapla? Kdeže! Moja mama je presne ten typ, ktorý sa obáva, či to zvládne a či bude vedieť čo a ako.“
Vlastná reštaurácia?
„Prerobila by som gate. Lebo dobrá reštaurácia, to je vec! Aj veľa stojí. Keď som robila reláciu o varení a chodili sme po reštauráciách, nebolo to nič pre mňa. Vravím majiteľovi reštaurácie: Nehanbíte sa mať takéto sitko – dokmásané a napoly hrdzavé?! Alebo som si pýtala škrabku a normálne ju nemali! Pozerám – kuchár krája neumyté šampiňóny. Keby som mala reštauráciu, takých kuchárov vyzabíjam. Páčilo by sa mi mať reštau-
ráciu, ale nie na Slovensku. V Grécku, v Španielsku... Tam, kde ľudia jedia veľa rýb, zeleniny, olivový olej...“
Na Slovensku to nejde?
„Čoby nie! Len sa čudujem, prečo v reštauráciách nemajú na stoloch masť zmiešanú s pomletými škvarkami. A dobrý chlieb, aby ľuďom spravili chuť. V každej dobrej reštaurácii vonku vám dajú na stôl aspoň bylinkové maslo. Tu nič. Ako je možné, že skoro nikde nedostanete makové šúľance? Ukážte mi reštauráciu, kde robia dobré zemiakové placky alebo lokše. A bryndzové halušky? Ošálené! Bryndzu nevideli ani z rýchlika!“ Dobré jedlo? „Chodím do Chorvátska. Vždy bývam v murovanom domčeku s kuchyňou, kde varím. Mám kontakty na ľudí, ktorí mi nosia čerstvé mušle, krevety, ryby... V Španielsku v jednom hoteli varili výborné gaspacho, studenú letnú polievku. Od kuchára som vymámila recept...“
Zlé jedlo – zlá dovolenka?
„Dovolenku si pokaziť nenechám. Ale v Portugalsku som bola sklamaná. Dokonca sme boli v hoteli, ktorý patrí medzi desať najkrajších na svete. Kuchár zbabral všetko, čo mohol. Bola som s ním v kuchyni a videla som to. Zobral fantastickú bielu rybu, úžasný kúsok. Opražil, či skôr „vyplával“ ju v oleji“. Potom ju nasekal, obložil vajcami na tvrdo a spravil z toho fašírky. Dal ich na hrianku vyplávanú v oleji. Celé to oblial olejom. Stálo to asi 25 eur. Otvárala som oči, ako možno niečo tak strašne pokaziť a ako to môže byť také drahé. Prekvapením bol pre mňa v Portugalsku ich národný dezert. Množstvo krupicovej kaše posypú kakaom a nosia na veľkej nerezovej tácke. Portugalci si často pri riekach robia pikniky. Majú tam malé domčeky, grilujú mäso, ryby. Čašníčka chodí pomedzi ľudí s táckou kaše a každý si z nej naberá...“
Jedzme, čo nám chutí – ale primerane
„Nejedla by som mastné mäso, tlačenku. Jem slaninu, lebo mi chutí. Veľa jedál si bez kvalitnej oravskej slaniny neviem predstaviť. A musím mať teplé jedlo. Keby som nemala teplý obed, som stále hladná, aj keby som zjedla kilo vlašského šalátu. Teplého jedla nemusím zjesť veľa. Večer sa najem pred predstavením, potom s jedlom končím. Kupujem veľa zeleniny a ovocia, ale nemám žiadne ekologické zdroje. Normálne idem na tržnicu a oni ma presvedčia, aké je to, čo predávajú, zdravé. Miesto, kde sa stravujeme, je dôležité. V kuchyni máme normálny stôl, zmestí sa okolo neho päť ľudí. Často jedávame v obývačke, kde je veľký oválny stôl, tam je to pohodlné. Dokončujeme Simonkin byt, aj tam sme trvali na veľkom a kvalitnom stole.“
Pohyb?
„Turistika? To nie je pre mňa. Bývame pod Slavínom pod horským parkom, tam chodím venčiť psa. A dvakrát do týždňa si zájdem zacvičiť. Nedržím diéty, naviac som žienka domáca, takmer každý deň varím. Línia sa dá udržať vtedy, keď sa človek pravidelne stravuje a je to, o čom si myslí, že mu prospieva. Zelenina, ryža, cestoviny, ryby, hydina, mušle, krevety, to mi robí dobre. Niekedy mám vyslovene chuť nechať oddýchnuť žalúdok, tak si dám len ryžu, napríklad jasmínovú a zjem ju so zeleninovým šalátom. Kupujem ju vo veľkom balení. V živote som nebola u MacDonalda. Ale mám rada sladkosti, často pečiem. Treba si dať trošku a nezjesť pol plechu. Človek podľa toho, ako žije, aj vyzerá. Pokiaľ sa budete prejedať, fajčiť, piť, môžete si dať stokrát uhorkovú masku alebo krém od Diora, máte to márne.“
Zrkadlo vám odpovie...
Okolo pol ôsmej vstane, urobí si raňajky, kávu. Ak neskúša, vyberie sa nakupovať. A pozerá sa do zväčšovacieho zrkadla. „Dostanete taký šok, že si potom celý deň, keď sa uvidíte v normálnom zrkadle hovoríte - je to lepšie! Večer pri sviečkach – to je už pohľad na ideálnu tvár. Výborné zoštíhľovacie zrkadlo je v opere Národného divadla. Operné speváčky s päťdesiatkilovou nadváhou v ňom majú proporcie ako teraz ja. Keď sa doň pozriem, vyzerám ako Nicol Kidman – dva metre a tridsať deka.“
Zdena Studenková. Gazdinka, kuchárka. Žienka domáca? Pôvabná, excentrická herečka v ľuďoch vyvoláva emócie. Byť šarmantnou považuje za svoju povinnosť. Nežná žena s oceľovým jadrom má v tom jasno.
Jaroslava BADÁNIOVÁ
Foto: autorka
