Ján je rumunský Slovák. Na Slovensko prišiel z Oradey so spolužiakom pred dvanástimi rokmi, keď mal dvadsať. V Rumunsku veľa pracovných príležitostí nebolo, úfal sa, že tu sa mu bude žiť ľahšie. Našiel si prácu a pred tromi rokmi získal štátne občianstvo. Jeho sen o krajšom živote sa však dávno rozplynul. V okamihu, ktorý mu vzal všetky nádeje. Mal dvadsaťštyri rokov.
Strýko, bratanec jeho matky, žijúci v Rakúsku, ho pozval na chalupu. Hneď v prvý deň príchodu mu pomáhal vyrúbať starý strom pri chalupe. „Neviem, ako sa to stalo. Na rúbanie tam boli iní chlapi, ja som im pomáhal ťahať lano,“ hovorí. „Zasiahol ma ťažký konár. Zlomil mi krčnú chrbticu a narušil miechu.“ Z udalostí si veľa nepamätá. Upadol do kómy, z ktorej sa prebral po troch mesiacoch. Šokujúcu zvesť, že nikdy nebude chodiť, mu oznámil strýko, ktorý mu hradil aj pobyt v nemocnici. S tým, že invalidný vozík zostane navždy jeho každodenným spoločníkom, sa už zmieril. Z nemocnice ho prepustili po jedenástich mesiacoch. Dnes žije v Domove sociálnych služieb vo Zvolene, v komunite ľudí s podobným osudom. „Nie je to ľahké, ale zvykol som si. Som presvedčený, že osud tak chcel. Osud máme vopred určený. Keby som nešiel k strýkovi, asi by sa mi to stalo inde.“ Napriek hendikepu si nikdy nepovedal, že už nechce žiť. Pud sebazáchovy je silnejší. Aj keď len z vozíka, stále sa môže tešiť z každého krásneho dňa, vychutnávať si hrejivé lúče slnka. A tešiť sa z návštevy svojej mladšej sestry, ktorá žije v Hontianskych Nemciach a je jeho jediným blízkym človekom tu na Slovensku.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
