Pred necelými ôsmimi rokmi sa z ulíc Zvolena vytratil. Šiel za svojím snom. Tým bola Austrália, kde sa usadil a kde získal aj občianstvo. Do Zvolena sa odvtedy vrátil iba druhý raz, zakaždým na pár týždňov. Predtým, ako sa vráti do Sydney, si to chce namieriť do New Yorku - a odtiaľ pokračovať po svete. Roman Uhliar je dobrodruh, ktorý má za sebou cyklistickú túru okolo Austrálie. Miluje hory, prírodu. Vníma to predovšetkým ako fotograf.
Roman Uhliar dnes. Foto: autorka
Vášeň pre fotografovanie mu pomohla aj k ceste do Austrálie, keď dostal súkromné pozvanie od istej Austrálčanky. S ňou sa zoznámil na súťaži práve vďaka fotografii. Získal povolenie na prácu, no uplatnenie ako lesný inžinier tam nenašiel. Vystriedal niekoľko zamestnaní, istý čas, ešte na začiatku, kopal bazény. „To som dlho nevydržal robiť, po pár mesiacoch som to vzdal,“ hovorí Roman. Naposledy, pred návratom na Slovensko, pôsobil v tíme, ktorý montoval klimatizácie do výškových budov a následne ich testoval.
Aj v Sydney mu robí fotoaparát každodenného spoločníka. „Fotografia ma neživí, živiť sa výlučne fotografiou je ťažké nielen u nás, určite sa jej však chcem venovať profesionálne. Pôsobím v niekoľkých fotokluboch v Sydney, kde som sa naučil nové veci. Robíme rôzne tematické celky; raz sú to hory, zvieratá, inokedy mestská architektúra, alebo sa zameriame na makrofotografiu či nočnú fotografiu.“ Ako fotoklub vyhrávajú rôzne austrálske súťaže. Sólovo sa Romanovi tiež podarilo zaujať. Vyhral horský bicykel, s ktorým sa vydal na potulky okolo Austrálie. Cesta – prešiel okolo 15-tisíc kilometrov – mu trvala viac ako päť mesiacov.
Nie kengura, ale krava
Hoci je kengura symbolom kontinentu na južnej pologuli, najrozšírenejším austrálskym zvieraťom je krava. „Sú všade,“ hovorí Roman. „Tisíce kilometrov, tri metre od cesty, z jednej aj druhej strany, vidieť len pasúce sa stádo kráv. Ktorýmkoľvek smerom sa človek vyberie.“ Roman na ceste okolo Austrálie, keď spával pod holým nebom, si v noci, najmä v južných oblastiach, nerozložil ani stan. Bicykel oprel o strom, jednoducho si ľahol a nanajvýš sa prikryl dekou. „Všetci mi hovorili, uštipne ťa škorpión, ale za celých takmer šesť mesiacov som nevidel ani jediného jedovatého pavúka.“ Roman sa nebál, lepšie povedané, nerieši otázku báť či nebáť sa. „Večer je chladnejšie, zvieratá nie sú také aktívne ako cez deň. Pravdepodobnosť, že ma niečo uštipne alebo uhryzne, je taká istá, ako že ma zrazí auto v Sydney, vo Zvolene alebo že spadne lietadlo,“ dodáva so stoickým pokojom. „Videl som len hady. Z desiatich najjedovatejších žije v Austrálii tuším deväť. Vyhrievali sa na asfaltke na krajnici, ktorá sa najviac nažhaví teplom. Pomýlil som si tajpana, najjedovatejšieho hada na svete, s útržkami z pneumatiky. Zďalej naozaj vyzerá ako kus čiernej hadice a stalo sa mi, že som ho minul len o dvadsať centimetrov. Keby som ho prešiel, sekne ma. Ak ich človek nevyruší, nie sú agresívne, no toto bolo tesné, niekedy som sám zostal prekvapený, že sa mi nič nestalo.“ Ani krokodílov veľa nevidel, aj to len mláďatá. „Žijú v riekach vo vnútri buša, takže vidieť som ich mohol, len keď som z cesty vybočil oddýchnuť si alebo som si chcel vyfotografovať niečo pri vode. Staré krokodíly sú ostražité, vychádzajú von len v noci, takže som videl len mladé, vyše metra dlhé.“
Napriek hrozivým správam o útokoch žralokov na austrálskom pobreží Roman hovorí, „niet sa čoho báť, žraloka som videl iba v morskom akváriu. Pláže sú absolútne bezpečné. Žraloky majú lokality, kde sa zdržiavajú a ak tam niekto ide, tak na vlastné riziko.“
Cykloturistika nie je v Austrálii ničím výnimočným, okrem domácich na bicykel vysadnú aj turisti, najmä Japonci, Holanďania a Nemci. Roman však bol raritou. Kým on prešiel na bicykli celú Austráliu, ostatní sa väčšinou vyvezú do niektorej atraktívnej oblasti autobusom, v nej urobia na bicykli zhruba sto kilometrov a autobusom sa presunú do ďalšej.
Krásna, bezstarostná, ale nudná
V čom sú Austrálčania iní? Podľa Romana si z ničoho nerobia ťažkú hlavu. „V Austrálii je uvoľnený život, nikto nerieši ťažké životné otázky. Je to príjemný, bezstarostný život. Niekedy až nudný. Sú tam pekné pláže, každý deň sa môžeme kúpať. Je čo obzerať, či už v mestách alebo v prírode, čo sa však týka kultúry, takmer nič sa tam nedeje. V tomto smere je Európa iná. Do Austrálie doputuje nejaká kultúra, keď už prejde celý svet, a to už nehovorím o Novom Zélande, čo je Bohom zabudnutá krajina. Austrália je určite krásna, ale izolovaná od ostatného sveta.“ Potešiteľnou je bezpochyby skutočnosť, že Roman stretol Austrálčanov, ktorí poznali nielen Slovensko, ale aj Zvolen. „Mnohí majú stále nejasnú predstavu o Slovensku, Slovinsku, Juhoslávii, Česku, no tí, čo radi cestujú, začínajú mať obraz. Už si nemýlia Bratislavu s Prahou alebo Viedňou. Najmä mladých, ktorí predtým pravidelne cestovali do Anglicka, Francúzska, Írska či Holandska, zaujíma, ako vyzerá východná Európa. Objavujú nový svet, západný už poznajú.“ V Austrálii stretol Roman viacerých, ktorí cestovali po východnej Európe a navštívili aj Slovensko. „Boli napríklad v Tatrách, vedeli, že sú Vysoké aj Nízke, navštívili Levoču a boli aj vo Zvolene a Sliači. Páči sa im tu, pre nich je východná Európa iným svetom a je tu stále lacnejšie ako kdekoľvek inde vo svete. Obdivujú slovenskú prírodu aj architektúru. V Austrálii nie sú žiadne hrady, kaštiele, ani historické budovy. To, čo je pre nás samozrejmosťou, sú pre Austrálčanov skvosty.“
Na ceste okolo sveta
Austrália je iný svet pre nás, my sme iní pre Austrálčanov, preto chce Roman sprostredkovať tieto odlišné životy nám aj našim protinožcom formou fotografie. Zaoberá sa dokumentárnou fotografiou, jeho doménou sú však panoramatické fotky. Nedávno si zaobstaral špeciálny panoramatický fotoaparát Seitz=Roundshot Super 220 VR s 360-stupňovým zobrazením – vyrobili mu ho na objednávku dvaja bratia vo Švajčiarsku – ktorý si vzal aj na svoju cestu okolo sveta. Tú začal odchodom zo Sydney, keď sa cestou na Slovensko zastavil na tri dni v Tokiu. „Chcel som vidieť, aké je a keďže sa mi páčilo, chcem sa tam niekedy vrátiť. Na Slovensku som strávil mesiac. Bolo to úžasné, vzrušujúce, stretnúť po rokoch dávnych priateľov a chodiť s nimi znova na túry.“ Zastavil sa aj v Londýne. Zo Slovenska si to namieril do New Yorku, odtiaľ chce ísť do Arizony, Colorada a Utahu fotiť tamojšie hory a do Kalifornie podľa Romana veľmi fotogenické horolezecké skalné terény. V pláne má tiež Južnú Ameriku, konkrétne Chile a Patagóniu, Veľkonočný ostrov, kde ho zaujímajú tajomné kamenné sochy moai, Tahiti, Nový Zéland a napokon návrat do Sydney. Nevie odhadnúť, koľko mu cesta svetom potrvá. „Záleží od počasia, od podmienok, kde sa ako dlho zdržím, no malo by to byť niečo medzi tromi a piatimi mesiacmi. Krajiny chcem prejsť akoby zrýchleným tempom, aby som zistil, kde má zmysel vrátiť sa na dlhšie. Budúci rok, zrejme koncom leta, ale určite na dlhší čas chcem prísť znova do Zvolena. Mám rozrobených niekoľko fotografických projektov, ktoré by som rád ukázal v Austrálii a naopak.“ Približne o rok by mal Roman vo Zvolene vystavovať svoje práce a ich súčasťou zrejme budú momentky z cesty okolo sveta. Nad budúcnosťou sa zatiaľ zvlášť nezamýšľa, rád by však pendloval medzi Austráliou, Amerikou a Európou, ktorá mu nesporne chýba.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
