Milota má dvadsaťdeväť rokov, tri malé deti a je bez práce. Pozná, čo je to vyžiť z pár korún. Jej mesačný príjem je 5820 korún, z toho 3520 hneď putuje za bývanie. Jednoduchá matematika. Štyrom ľuďom zostane 2300 korún, v priemere 575 korún na jedného. Milota Bacsová sa však snaží myslieť pozitívne. „Nie je to ľahké. Ak sa chceme najesť, nemôžeme sa obliecť. Ak si chceme kúpiť niečo na seba, nemôžeme jesť. Ale ja som spokojná. Keď počúvam o problémoch iných, ktorí nemajú domov a žijú na ulici, vtedy si poviem, vďaka ti, Bože, že je naša rodina spolu, že sme zdraví, že sa môžeme v čistote a teple vyspať, že sa máme kam vrátiť.“
U Bacsovcov je čisto a útulne. Nemajú televízor, dokonca ani posteľ, spávajú len na matraci, „ale v čistote,“ zdôrazňuje pani domu.
Robotu nemá. „Mnohí z našich hovoria, vraj pre to, že sme Cigáni, robotu nenájdeme, ale nie je to pravda. Poznám viacerých Rómov, ktorí majú zamestnanie. No majú aj vzdelanie. Ja som si školu nedokončila. Študovala som za elektrikárku na silnoprúdových zariadeniach, no mama mala strach, vraj ma partia v škole ‚pokazí‘, tak som to na jej naliehanie napokon nechala.“ Dnes to ľutuje. Nemyslí si, že farba pokožky je príčinou toho, že je nezamestnaná. „Robila som čašníčku, aj za pokladňou v hypermarkete a nikde som sa nestretla s prejavmi rasovej diskriminácie. Všade som stretla milých, príjemných ľudí, robila som to však len brigádnicky, nešlo to predĺžiť. Bez školy sa ťažko niekde uplatním. Život ma naučil, že vzdelanie je alfou a omegou našej budúcnosti, preto nedopustím, aby moje deti nedoštudovali.“
Milota sa vydávala z veľkej lásky. Dlho im však nevydržala. Alkohol spôsobil svoje. „Muž bol vojak z povolania. Najskôr pôsobil vo Zvolene a šesť mesiacov po svadbe sa dal preveliť domov do Košíc. Kým sme boli tu, bolo naše manželstvo dobré, no ako sa vrátil domov, medzi svojich, začal piť. Bývali sme u svokrovcov v Trebišove. Tí boli zlatí, dohovárali mu. Chcel sa zmeniť, ale už to nešlo. Keď si vypil, bol agresívny a týral ma psychicky aj fyzicky. Niekoľkokrát som skončila v nemocnici. Strach ma dohnal k rozvodu. Nebála som sa ani tak o seba, ako o deti. Janko sa pred ním od strachu schovával do skrine... Také manželstvo neviedlo nikam, musela som sa rozviesť a vrátiť sa do Zvolena.“
Janko má osem rokov a chodí do tretej triedy. „Je veľmi šikovný,“ hovorí jeho mama, „učí sa na jednotky a dvojky, zatiaľ má len dve trojky. René je na tom s učením poslabšie, podľa psychológa ho poznačili nezhody, ktoré sme s manželom mali. Janka však škola baví a učiteľky ho chvália.“ S veľkými tmavými kukadlami sa Janko pri týchto slovách usmeje a hovorí, že najviac ho baví slovenský jazyk, čítanie a telesná. „Ale rád mám aj ostatné predmety,“ dodáva. A čím by chcel byť? Páčia sa mu uniformy, takže policajt alebo po otcovi vojak z povolania. Tento rok sa začali v škole učiť angličtinu. „V nej začína zaostávať,“ priznáva jeho mama, „pretože učebnica angličtiny stojí skoro 400 korún, tú mu už naozaj nemám za čo kúpiť. Práve z nej má tie dve trojky.“ Nádeje vkladá Milota aj do najmladšej, trojročnej Emílie. „Chcem, aby mali obidvaja školy. Chcem si raz povedať, moje deti to dokázali, aj keď som bola na ne sama a nežili sme ľahko.“
Zastávať aj rolu otca v rodine má Milota o to ťažšie, že žijú v byte tretej kategórie. V baraku, v ktorom majú prenajatý dvojizbový byt, je kúrenie na pevné palivo. „Peniaze na palivo nemám, musím si ho zaobstarať sama, kde sa dá. A nemám si ani kde urobiť zásoby na zimu, len také menšie, takže neraz v snehu, s mrazom za nechtami sa musím vydať do lesa. Ale inak to nejde, deti sú malé, potrebujú byť v teple.“
Milota je vďačná každej príležitosti, keď si môže privyrobiť a nevyhýba sa ani aktivačným prácam cez úrad práce. „Keď neprší, aspoň kvapká,“ mieni. „Každá koruna sa zíde, deti potrebujem zaobliecť, nachovať, niečo aj škola stojí. Na mesiac som si bola zarobiť v Prahe. Boli to tvrdo vydreté peniaze, desať hodín denne, no inak by synovia nemohli ísť ani do školy, nemala by som im za čo nakúpiť školské potreby a oblečenie. Ostala by som v Prahe aj dlhšie, no nejde to, deti ma potrebujú. Rodina znamená pre mňa veľa. Deti sú zmyslom môjho života. Prežívame z mesiaca na mesiac a stane sa, že nemám ani za čo navariť. Niekedy som zúfalá a oči mám plné sĺz. Vtedy prídu ku mne a pýtajú sa, ‚mami, čo ti je?‘ Snažím sa preto vyzerať spokojne, nepripúšťať si problémy, aby žili v psychickej pohode...“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
Napíšte nám o vašich osudoch, desaťtisíc môže byť vašich!
Ocitla sa vaša rodina v sociálnej núdzi? Alebo ste rodina, ktorá má veľa detí, ktorú postihla rodinná tragédia? Napíšte nám stručne svoj životný príbeh a my vás navštívime. Máte šancu vyhrať nákup v obchodnom dome Prior v hodnote 10-tisíc korún. Ďalšia rodina sa môže pred Vianocami tešiť z nákupu až za 20-tisíc! Akciu sme pripravili s obchodným domom Prior a určená je pre rodiny z okresov Zvolen, Detva a Krupina. Zameraná je najmä na pomoc deťom; rodiny, ktoré vyhrajú, budú môcť nakúpiť šatstvo, obuv, školské potreby, jednoducho praktické veci, ktoré potrebujú (nákup sa nevzťahuje na potraviny). K príbehu pripojte aj vaše meno, adresu a telefónne číslo.
