Mnohých v noci stále budia výkriky

Zuzana a Londýn

Do Londýna som odišla koncom júna na dva mesiace z dedinky, ktorá má ledva tristo obyvateľov. Dôvod bol prostý – zarobiť si. Po maturite a prijímačkách na vysokú školu to bola pre mňa ďalšia výzva. Vybrala som sa s dvomi stovkami libier, letenkou, dvadsaťkilovým batohom, jasným cieľom zarobiť si a neurčitými predstavami o tom, čo ma čaká.

Bývala som u Slovenky, vydatej za Portugalca, ktorá do Londýna odišla pred ôsmimi rokmi. Na začiatku, kým som si nezačala variť sama, som bola zúfalá z jedla. Ako rodenú Slovenku, odchovanú na haluškách a pravom kravskom mlieku, ma privádzala do šialenstva anglická strava: neosolená, na pare uvarená zelenina, zemiaky varené a podávané v šupke, mrkvový koláč alebo „minerálna“ voda, z ktorej ma striasa doteraz. Žiadne mäso! Na zbláznenie! Moje prvé esemeskové dojmy vyvolávali doma paniku.

Prvé dni boli jednotvárne. Hľadanie práce mi zabralo väčšinu času. Londýn ako mesto ma vôbec nezaujímal. Kupovala som si noviny s ponukou práce, vyvolávala na všetky možné inzeráty. Hlavne tie, ktoré od bývalej gymnazistky nežiadali skúsenosti v danom odbore. Mala som šťastie. Najmä vďaka slušnej angličtine ma aspoň vypočuli, až potom sľúbili – vraj sa ozvú. Nakoniec sa ozvali z jedinej firmy, zaoberala sa životným poistením. Potrebovali niekoho, kto im bude po večeroch upratovať a triediť papiere. Do Anglicka som priletela v pondelok a už v piatok som nastúpila do práce - dobrý výkon. Hlavnú prácu som potom našla prozaicky - z inzerátu na výklade jedného z obchodov. Vyzeral, že tam visí už dlho, ale za skúšku nič nedáš. Začala som pracovať u distribútora elektroniky.

Mala som byť asistentkou, no v skutočnosti som fungovala ako poskok. Celé dni som „lietala“ po štyroch poschodiach - vďaka za vynález výťah. Niekde som doniesla kávu, inde papier, čaj, diabetický cukor... Predtým túto prácu dlhé roky robila staršia pani. Zaujala som – na anglické pomery som bola chudá, príťažlivá a naviac cudzinka s prízvukom. Na otázku, aký mám prízvuk, som odpovedala - to nie je prízvuk, to je slovenská angličtina. Angličanov som musela školiť zemepis, niektorí Slovensko bežne zaraďovali do východnej Európy. Presviedčala som ich, že som zo strednej Európy. Dokonca sa ma opýtali, či je Slovensko v Južnej Afrike. Jeden starší pán ma poprosil, či sa s ním budem rozprávať po slovensky, pretože má doma slovník so slovenskými frázami. Druhý deň ma prekvapil slovami: „Dobrý deň. Ako sa máte? Ako sa vám páči Anglicko? “, ktoré vyčítal z Anglického slovníka jazykov východnej Európy!

O útokoch teroristov som sa dozvedela, keď mi z domu zavolali, či som v poriadku. Dostali sme zákaz vychádzania, príkaz vyhýbať sa hlavným cestám, verejnej doprave a samozrejme metru. Do práce som však musela ísť. Počula som výpovede ľudí, ktorí sa v čase útokov nachádzali vo vlaku. Mnohí z nich doteraz nemôžu spávať, v noci ich budia výkriky: „Moja noha, kde je moja noha?!“ Londýnske metro je dosť nepríjemné miesto. Z horúceho prievanu, ktorý volajú klimatizácia, ma vždy bolela hlava.

Kvôli útokom či zlému počasiu som pamiatky navštívila až po mesiaci. Aj to som všetkých pobavila, vraj ak budem v Londýne čakať na pekné počasie, tak ho neuvidím nikdy. Londýn je najkrajší potme. Toľko svetiel pokope si ma hneď získalo. Červenou osvetlený Londýnsky most bol balzamom na oči. Budovy parlamentu ma sklamali. Na obrázku vyzerajú také veľké! Pozornosť upriamovali na Londýnske oko - kolotoč postavený pri príležitosti Milénia. Sprievodcu som zrušila, že ja nevidím žiadne oko, len nejaké ruské koleso! Každý národ je tak trošku bláznivý a neobišlo to ani Angličanov. Všade majú pokyny, čo majú robiť a potom všetci robia uniformne to isté. Najviac ma pobavili pokyny na WC. Pod zrkadlom nad umývadlom bol veľký výstražný nápis - A TERAZ SI, PROSÍM, UMYTE RUKY. A ešte jedna dobrá rada - na mužov sa netreba usmievať, ani sa im dívať priamo do očí. Sú domýšľaví, všetko berú ako výzvu...

Ak cudzinec chce medzi Angličanov zapadnúť, musí ich presvedčiť, že si ho majú prečo vážiť. Počas povinného vypočúvania cudzincov, ktorí chcú legálne žiť a pracovať v Anglicku, na nás „východocudzincov“ pozerali trošku krivým okom. Na registračné papiere sa čaká štyri mesiace. Ja som ich dostala po dvoch týždňoch. Asi som ich presvedčila, že nie som „barbar z východu“ a zaslúžim si rešpekt.