Jozef Výboch: Mŕtvy sa už ťažko bude môcť rozhodovať o tom, či áno alebo nie, to skôr jeho príbuzní. Odobratie mojich orgánov by mi prekážalo, ak by sa o tom rozhodovalo, keď by som sa dlhšie nachádzal v nejakom vegetatívnom stave. Pokiaľ by nastala biologická smrť a už by nebola žiadna nádej na prebratie z kómy, v tom prípade by mi to asi neprekážalo.
Eva Gašparová: Ak by to malo niekomu pomôcť, určite áno.
Mária Vyletelová: Nie. Prečo? Jednoducho nie! Je to neetické, moje náboženstvo také niečo nedovoľuje.
Róbert Urda: Ak by to malo niekomu zachrániť život, samozrejme.
Ester Tarišková: Asi áno. Je to nečakaná otázka, ešte som sa nad ňou nezamýšľala, ale asi áno. Kamarátkinmu synovi transplantovali ľadvinu, takže viem, aké je to dôležité pre záchranu života.
Oliver Mozoľa: Ak to má niekomu pomôcť, tak určite áno. Už som párkrát nad tým uvažoval, no po mojej smrti zrejme o tom budú rozhodovať príbuzní, prípadne lekári.
Eugen Plško: Vďačne, prečo nie?! Je mi jedno, čo so mnou bude, keď budem mŕtvy. Ešte som sa síce touto otázkou nezaoberal a do smrti mám, myslím, ešte ďaleko, ak ma, samozrejme, nezrazí auto, ale nevidím dôvod, prečo nie, ak to má niekomu pomôcť.
Zdeno Maďar: Pochybujem, že by moje orgány boli ešte použiteľné. Tie by som už nechcel darovať hádam ani nepriateľovi... Ak sú však orgány na darcovstvo vhodné, asi je škoda, aby to, čo môže inému zachrániť život, zhnilo v zemi alebo zhorelo v krematóriu...
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
