Ako herečku ju asi najviac preslávil film režiséra Jiřího Menzla „Postřižiny“, kde sa kúpala nahá v kadi plnej piva a u mužov bezpochyby vyvolávala rôzne chúťky. Zo sveta divadla a filmu vykročila do politiky, termín politička však odmieta. Pred ôsmimi mesiacmi sa vrátila z Poľska, kde päť rokov zastávala post veľvyslankyne. Dnes je štátnou tajomníčkou ministerstva zahraničných vecí. Magda Vášáryová.
Vyslovili ste sa, že do tridsiatky ste hrali chudinky, roly plné výkrikov a plaču, pretože sama ste patrili ku „krehotinkám“. Keď vás Jiří Menzl vybral do úlohy Máří v kultových „Postřižinách“, odvtedy ste si vraj už chudinky nezahrali. Bol tento film prelomom len vo vašej hereckej kariére, alebo aj v živote?
- Krehkosťou som myslela len svoju hmotnosť, pretože som vážila 45 kíl pri výške 1,68 metra. Vo svojej podstate som nikdy „krehotinka“ nebola, vždy som mala výbojnú povahu. Inak by som sa určite nedala na filmovanie, to človeka poriadne zocelí, a ja som začala ako 15-ročná. Išlo mi na nervy, že som hrala „krehotinky“, ale čo iné som mohla pri takej hmotnosti hrať? Vampa, démonicky zvodnú ženu, určite nie. A problém pribrať som mala až do štyridsiatky.
Mali ste problém ukázať sa na filmovom plátne nahá? Musel vás režisér prehovárať, alebo ste to brali ako samozrejmosť, súčasť vašej práce?
- Nebolo to príjemné, pretože som bola vychovávaná v konzervatívnej rodine. Všetci sa však rodíme nahí, všetci tak aj skončíme a šaty, ktorými sa prikrývame, sú len civilizačnou vrstvičkou. Nahota je súčasťou života, netreba sa nad ňou zvlášť pozastavovať.
V „Postřižinách“ vám ženy určite závideli nádherné dlhé vlasy. Čítala som, že ste na túto príležitosť mali šesť parochní...
- Nie, boli to moje vlasy, každý deň mi ich natáčali. Mala som ich veľmi dlhé, no keďže sú rovné a dlho nevydržia natočené, pod moje mi vkladali malé kučery.
Vo svojom životopise spravidla uvádzate aj vaše znamenie vrátane čínskeho. Veríte v znamenia, v osudy a charaktery dané hviezdami?
- Asi nie, na to som príliš racionálna, ale ak by ste hľadali typickú Pannu, som absolútnym príkladom. Panny sú racionálne, pracovité, spoľahlivé. Máme rady poriadok, čím asi ideme viacerým na nervy, a navonok možno pôsobíme sucho a chladno.
Vyrastali ste v Banskej Štiavnici, kde pôsobili vychýrené veštice. Dali ste si niekedy vyveštiť budúcnosť?
- Samozrejme, mala som vlastnú vešticu, ale už, bohužiaľ, zomrela. Poznala som ju od mojich dvadsiatich piatich rokov a chodila som k nej asi dvadsať rokov. Nenazvala by som ju však veštica, skôr komunikátorka. Slúžili ako psychologické poradne. Kto mal problém, išiel po radu za nimi. Tá moja vždy hovorievala - som taká unavená, musím ísť von a umyť sa v studenej vode – pretože ľudia naložili na ňu svoje problémy. Dokázala okamžite odhaliť, ak niekto niekomu napríklad ťahal, ako sa hovorí, medové motúzy popod fúzy. Oni neveštia budúcnosť. Kladú vám otázky a zisťujú, čo chcete a odhadujú vás, či ste to schopní dosiahnuť alebo nie. Keď mi povedala, že určite zmením zamestnanie, musela ma odhadnúť, pretože ja som nad touto zmenou dlho uvažovala. Moja priateľka tvrdí, že všetko, čo jej vyveštili, sa jej splnilo, ale neviem, či tomu verím.
Rola herečky vám teda nesadla?
- Nikdy som netúžila stať sa herečkou. Kým som ňou bola, väčšinou ma to tešilo, bavilo, ale myslím si, že v modernom svete by si človek mal vyskúšať viac povolaní.
Politika vám imponuje viac?
- Političkou som len posledných osem mesiacov. Predtým som bola diplomatkou a diplomat je štátnym úradníkom. Nepohybujem sa v politike, len ju zblízka sledujem. Keď som mala štyridsať, rozhodla som sa zmeniť svoj život. Tých šestnásť rokov v diplomacii bolo úžasných, pretože to bolo obdobie najväčších zmien.
Nemrzelo vás rozhodnutie kandidovať na prezidentský post, keď na vašu adresu začali padať ostré kritiky aj od obyčajných ľudí, ktorí vás predtým ako herečku možno obdivovali?
- Nie, nemrzelo. Bola som prvou Slovenkou, ktorá kandidovala na post prezidentky. Okrem slovných aj fyzických útokov v duchu „čo chce táto baba, nech ide do kuchyne“, som zažila aj veľké politické útoky. Aspoň vtedy som ich považovala za veľké. Bolo mi ťažko, pretože v mojom okolí som nemala až takú veľkú podporu, no keď sa človek nevystaví takýmto skúškam, o ktorých predpokladá, že skončia zle, nikdy sa nič nenaučí. Ak je niekto stále len úspešný, nedospeje. Keď prehráva, vtedy dozrie.
Ako Panna ste poriadkumilovná. Aj doma musí byť všetko na svojom mieste?
- Teraz som skoro stále na cestách, takže muž môže hodiť ponožky, kde chce (smiech). Nenazvala by som to veľkým poriadkom, skôr harmonickým prostredím, ktoré potrebujem cítiť doma aj v práci.
Váš manžel, ako sa pre médiá vyjadril v súvislosti s vaším postom veľvyslankyne v Poľsku, si začal zvykať na staromládenecký život. Vie si navariť, alebo zostal odkázaný na reštaurácie?
- Môj muž je klasickým typom muža, navariť nevie takmer nič. Aby som mu nekrivdila, vie uvariť kapustnicu a keby si dal námahu, možno by zvládol aj segedínsky guláš, ale nevarí. Obaja sme však samostatní, sme dvojkariérové manželstvo.
Kedy ste sa zoznámili?
- Mala som 15 a on 23. Napísal texty piesní do môjho prvého filmu. Poznal ma však skôr, od mojich trinástich rokov, pretože poznal moju sestru, ktorá vtedy študovala herectvo na vysokej škole, kde on študoval dramaturgiu. Potom ma videl, keď som mala 15 a hovoril mi, že už sme sa stretli, ale ja som si to vôbec nepamätala.
Ako vás požiadal o ruku? Bol to romantický okamih?
- Nie som si istá, či ma vôbec požiadal o ruku, to by som musela pátrať v pamäti, ale fakt je, že sme sa potom vzali. Mala som 32 a bola som po jednom rozvode, rovnako ako Milan. Určite ma nepožiadal o ruku romantickým spôsobom, pretože v tomto smere nie je romantický typ. Isto by si nekľakol na koleno... Dodnes nemáme ani snubné prstene. Nie sme typmi ľudí, ktorí postupujú podľa zaužívaných pravidiel, žijeme život, ktorý je mimo bežných zvyklostí. Nepoznáme stereotyp. Nie som žena, ktorá je večer doma nachystaná s večerou pre muža. Nepamätám si ani na to, že by sme spolu sedávali pred televízorom a jedli oriešky, také niečo u nás neprichádza do úvahy. A ani v ostatných veciach si nerobíme ťažkú hlavu z toho, že takto sa to patrí...
Podľa tradícií nebývajú u vás ani Vianoce?
- Vianoce áno, mali sme malé deti. Štedrovečerný stôl pripravujem možno až príliš romanticky na vkus môjho muža. Neznamená to, že keď som stále preč, rodinný život u nás vôbec nefunguje. Je pravdou, že sa vídame málo, no práve preto sme si vzácni a vydržali sme spolu 25 rokov.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
Foto: autorka
