Peter má 33 rokov a za sebou neslávnu 15-ročnú kariéru alkoholika. Sedemnásť mesiacov abstinuje. Nevypil ani kvapku. Lieči sa. Viac-menej v izolácii. Je však čas vrátiť sa. Späť do reálneho sveta. Vydrží to? Odolá príležitosti štrngnúť si na zdravie, na lepší a krajší zajtrajšok? Alebo len na to, že opäť stretne starých kamarátov z mokrej štvrte?
Ešte prednedávnom dokázal stiahnuť sedemdecku alebo litrovku pálenky denne. Pivo a víno veľmi nepopíjal, potreboval niečo, čo má grády. „Len čo som ráno otvoril oči, musel som si, ako sa hovorí, vyrovnať tlaky. V týždni som nepil jeden deň, a to bola zvyčajne nedeľa, to som z postele ani nevyliezol, inak som pil každý deň,“ priznáva. Unavený žalúdok už nevládal pracovať, stravu neprijímal. „Každý tretí deň som niečo zobol, ale už som mal otravu žalúdka, začal som trpieť nechutenstvom.“ Lekári mu zistili zápal pečene. To bolo pred šiestimi rokmi. Začal chodiť k hepatológovi, ale pil naďalej. Len pred kontrolou alkohol nakrátko vysadil, aby pečeňové testy boli ako-tak v poriadku. „Stále som si nechcel priznať, že som alkoholik, hovoril som si, veď iní pijú viac ak ja. Chodil som stále nasiaknutý ako špongia, išiel som len na alkohole. Organizmus to nevydržal a dostal som silný epileptický záchvat. To už som si začínal uvedomovať, že by bolo načase niečo robiť. Niektorí sa ma začali strániť, nedalo sa so mnou vydržať. Aj na nátlak blízkych, ktorí ma neopúšťali, som sa šiel opýtať do centra pre liečbu drogových závislostí, či ma neprijmú. Aj pre zlé zdravotné výsledky ma prijali takpovediac hneď. Vo štvrtok som centrum navštívil, to som bol tiež mierne nacenganý, a v pondelok ma už prijali.“
Po päťmesačnej liečbe v centre sa Peter dostal do resocializačného strediska vo Zvolene-Kráľovej. Tam je rok, najdlhšie zo všetkých závislákov. Je čas stredisko opustiť. „Maximum pobytu je rok a pol, no nechcem odísť skôr, kým nebudem mať zázemie. Je dobré, keď má človek kde ísť, keď má prácu, aby v strese, v depresii neskĺzol do starých koľají. Ja síce mám kde ísť, ale nemám prácu. Robil som čalúnnika a nezamestnaný som bol najviac za celý ten čas pol roka.“
Na alkohol šla takmer celá Petrova výplata. Aj peniaze, ktoré si privyrobil pomimo, utopil vo fľaši alkoholu. Jeho slabosť mu dlho netolerovali ani v zamestnaní. Vyhodili ho z dvoch robôt. Novú si zatiaľ nenašiel. „Vedel som makať, čo sa týka práce, výhrady proti mne nemali, ale všetko som anuloval alkoholom.“ Peter je slobodný, žije s rodičmi, ktorí, ako priznáva, si vytrpeli dosť. „Doma mi nelievali, alkohol bol u nás zakázaný. Partia však urobila svoje. Začal som, keď som išiel na učňovku na intrák. Voľné chvíle sme trávili pri poháriku. Vyvrcholilo to na vojne. Veľký šikan, čo mi ničilo psychiku. Mňa síce veľmi nešikanovali, na kamarátov však uplatňovali aj fyzické tresty. Každá vychádzka smerovala do krčmy, spláchnuť ten hnus. Z každej vychádzky som prišiel naliaty. Začal som byť agresívny voči tým, čo mi robili zle a tam niekde začali problémy s alkoholom. Robil som paradoxne šoféra, no vedel som, kedy mám výjazd, vtedy som nepil. Keď som bol už mazák, pil som skoro každý deň. Každý deň sa našla príležitosť, dôvod na oslavu. Keď som prišiel z vojny, bol chvíľu pokoj, ale zanedlho som opäť skĺzol do starých koľají. Rodičia mi dávali rôzne ultimáta, ale alkohol bol silnejší. Veľakrát som si povedal, že už nebudem, ale na druhý deň ráno, len čo som vstal, zas. Nedokázal som si ho odoprieť. Mal som rád rodičov aj súrodencov. Vždy mi dohovárali: pozri sa, čo robíš, ako vyzeráš... V hlave mi hučalo, bolo mi zle, napriek tomu som znova siahol po fľaši.“
Sedemnásť mesiacov sa nepozrel na dno pohárika. V stredisku ho nikto pohárikom neprovokuje, neponúka, neprehovára. „Zažil som tu Vianoce aj Silvester, no keď je dobrá partia, ide to aj bez alkoholu.“ Vie, že keby si „tam vonku“ dal za štamperlík, do týždňa začne znova piť. „Nesmiem. Nie sme v totálnej izolácii, chodíme aj do mesta a občas dostaneme priepustky. Napríklad na tri dni. Šiel som domov a tí, s ktorými som píjaval, ma chceli pozvať. Po návrate nám odoberú krv či moč, aby zistili, či sme znovu nepodľahli. Odolal som pozvaniam; nie kvôli testom, kvôli sebe. Ak by som zlyhal, oklamem seba, nikoho iného.“
Zo závislosti na alkohole sa v Kráľovej lieči iba Peter, ostatní sa chcú zbaviť závislosti od tvrdých drog. Za ten rok, čo našiel v stredisku útočisko, pomoc a porozumenie, sa tu vystriedalo päť jeho „alkokolegov“. Dvaja resocializáciu „zabalili“. Traja, ktorí liečbu ukončili, sú dodnes čistí.
Ľubica MOJŽIŠOVÁ
