Vysvedčenia môžu byť stresujúcim momentom pre detské duše. Našťastie sa zdá, že moderní rodičia „predýchajú“ aj tie menej špičkové známky na vysvedčení svojich potomkov. Možno sme práve na takéto pohodové deti mali šťastie. Nik sa nebál ísť domov s hárkom očíslovaného papiera. Od jedna po päť... škála je široká. Decká, s ktorými sme sa stretli, doklad o polročnom vysvedčení zvládali bez stresu. Vysvedčenie? Však nejde o život...
Cieľová odmena čakala na všetkých
Deň polročných vysvedčení znamenal pre žiakov i skrátené vyučovanie. Už predpoludním sa zo škôl trúsili postavičky s veľkými taškami na chrbtoch a s ortieľom o školskom snažení sa v rukách. Dve tínedžerky, vysmiate a vytešené, spokojne kráčali ulicou. Viktória Juhászová nemusela rozmýšľať. Zo všetkých známok mala rovnakú radosť. Nečudo, boli až nudné, jednotky v jednej zvislej línii. „Zatiaľ som sa stále dobre učila. Čo mám najradšej? Hmm... Možno matematiku, baví ma počítať a tak... Čo nemám rada? Asi vlastivedu. Skoro som z nej mala dvojku. Nie na vysvečku! V žiackej knižke... Pre mňa je to najťažší predmet, ale sústredím sa, aby som ho dobre zvládla.“ Darček za vysvedčenie? Vlani bola zmrzlina“..., zauvažovala, čo príjemné ju doma môže čakať.
Lucia Máthová je dobrá v slovenčine a literatúre. „Najhoršia je angličtina a matematika. Angličtinu sa mi niekedy fakt nechce učiť.“ Doma mali jasno, aké vysvedčenie donesie - „dvojfarebné“, ale iba v stupnici výborný a chválitebný. Rada by bola moderátorkou, vraj sa posnaží pre to niečo urobiť, ale v danom okamihu viac lákala mamou sľúbená večera – pizza (...a možno aj zákusky!).
Deviataci to už majú „za pár“
Z trojice deviatakov sme medzi chichotaním a plánovaním zaujímavejšieho programu vytiahli toto:
Ivana Feketeová mala najväčšiu radosť z jednotky zo slovenčiny. Trochu s ňou bojovala, našťastie do víťazného konca. Vysvedčenie sa nechystala extra osláviť. Večerný program? Babský – u najlepšej kamarátky. Darček? „Ten som už dostala“, teší sa. „Chcem sa naučiť hrať na gitare a tak som si ju kúpila.“ Rada by študovala na literárnom gymnáziu v Revúcej a skúsila žurnalistiku. Žeby budúca kolegyňa?
„Nemám radosť ani z jednej známky, pokazila som si vysvedčenie“, skonštatuje Petra Chrenková. Vysvedčenie ju neteší, inak je to veselá kopa. Deviatačka sa pochváli: dohovorí sa po anglicky, po francúzsky, ako ďalšie štúdium by jej pasovala hotelovka. Matematiku nemusí. „Aj sa snažím, neflákam matiku, no nejako sme si nepadli do oka...“ Petra je v niečom, podľa svojich slov, dobrá. Od piatej triedy má jednotku z dejepisu. Bude doma niečo za vysvedčenie? Odmena? Hubová polievka? „Mama bude nervózna, chcela by odo mňa lepšie známky, ale nie je to také strašné“, skonštatuje a zdá sa, že v danej chvíli je v jej hlave prioritou popoludnie so spolužiakmi.
Peter Dlhopolec má všetko za jedna. Čím to je? „Práca a úsilie“, smeje sa od ucha k uchu. Spolužiaci kričia – učí sa viac ako je zdravé. Knihomoľ? „Ale nie! Chodím aj von, s kamarátkou, no nie každý deň. Inak sa učím asi od piatej do deviatej. No... medzitým pozerám telku.“ Angličtina ho baví najviac, bez chémie a matiky by to prežil. „Doma vedia, že budú samé jednotky. Každý rok som mal z matiky dvojku, teraz som to potiahol, som rád“, teší sa. Darček? Dobrá večera? „To je u nás skoro stále“, ocení rodinnú starostlivosť, no predsa má niečo vyhliadnuté. Za odmenu dostane peniažky a tie premení na cédečká. Hudbu má rád. V konkurencii dvoch sestier (staršej a mladšej) je v učení najlepší. Neskromne konštatuje: Slniečko rodiny, to som ja!
Päťka v žiackej? Pre niekoho strašiak
Boli dvaja. Jeden vzal nohy na plecia. Druhý odpovedal na otázky s múdrosťou dospelého. Ján Tarabus, štvrták, je výborný žiak. „Veľa som sa tento rok snažil. Nie som smutný zo žiadnej známky, mám jednotky. Občas som dostal do žiackej aj nejakú dvojku. A, priznám sa, aj päťku. Neurobil som si úlohy z matematiky. Jednoducho som na to zabudol.“ Aké je pre jednotkára dostať päťku? „Strašné! Už sa tomu vyhnem. Nikdy viac!“ Doma ešte nevedeli, že bude vysvedčenie vzorové. Odmena? „Nejaké sladkosti – a hlavne sa budem môcť hrať obľúbené počítačové hry. Na počítači sa striedame s ocinom, ale tie moje hry si môžem zahrať len niekedy.“ Jednotkár Janko nemá rád prírodovedu, vraj je ťažká, ale má rád korčuľovanie. Do toho sa zahryzol len nedávno, no vraví to najpodstatnejšie: „Baví ma to.“
Z detí, s ktorými sme sa v deň vysvedčení stretli, žiarila pohoda. Niečo v škole ich baví, niečo nebaví. Tak to má byť. Normálne je aj to, aby do školy chodili bez trémy, bez strachu a nervozity. S radosťou. Nech prinesú domov akékoľvek známky – nejde o život.
Jaroslava BADÁNIOVÁ
