V súčasnosti je málo zamestnaní, ktoré sú výlučne mužské. Snáď iba banícke či hutnícke. I automechanici sú spravidla muži. Ženy stále viac prenikajú do mužských povolaní, tiež do politiky a presadili sa aj v podnikateľskej sfére. Napriek tomu u nás stále v delení mužských a ženských rolí pretrvávajú predsudky. Domáce práce či varenie považujú niektorí muži za niečo podradné, čím by utrpela ich mužnosť. Napriek tomu sú známe aj prípady mužov na materskej, respektíve otcovskej dovolenke, kým žena rodinu živí, no sú to skôr výnimky. Na druhej strane sú u nás aj oblasti, ktoré sú prefeminizované. Muži o ne nejavia záujem možno aj kvôli nižším príjmom, a tak ženy naďalej dominujú v zdravotníckych povolaniach a sociálnych službách.
Pokúsili sme sa nájsť v našom regióne výnimky z pravidiel. V minulom čísle sme vám predstavili ženu, ktorá je prvou vodičkou zvolenskej „sadky“ a jazdí s vlastným autobusom ako zrýchlený spoj medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. Predtým to bola patologička, ktorých na Slovensku tiež nie je veľa. Dnes vám prinášame príbehy ďalších ľudí, ktorí nezapadajú do štandardnej šablóny. Prípady mužov v ženských povolaniach a žien v mužských.
Dana Semanová - V dnešnej dobe by som nerozdeľovala práce na mužské a ženské, ženy už robia aj v typicky mužských povolaniach. Na druhej strane sú povolania, v ktorých pracuje len málo mužov, napríklad v školstve. Zrejme je to kvôli nízkym platom. V strojárskych povolaniach zas lepšie obstoja muži. Napriek tomu si myslím, že ženy si tiež dokážu zastať svoje. U nás doma máme práce podelené na mužské a ženské. Manžel sa stará o záhradu a dvor, ja o kuchyňu a poriadok. Ale na začiatku nášho spoločného života vedel manžel lepšie variť ako ja. Teraz sme si to vymenili.
Iveta Uhríková - Dnes sa rozdiely medzi ženskou a mužskou prácou stierajú. Muži aj ženy sú ochotní robiť všetko. Nikto si nemôže veľmi vyberať. Doma si s manželom nedelíme prácu na mužskú a ženskú. Manžel navarí a urobí aj ostatné domáce práce. Horšie som na tom ja, lebo opraviť poistky by som nezvládla. Je ale veľa žien, ktoré dokážu aj to.
Štefan Orolín - Predsudky o ženskej či mužskej práci sa zmenšujú. Ženy sa dokážu presadiť aj v povolaniach, v ktorých v minulosti nepracovali, je už väčšia emancipácia aj v tejto oblasti. Muži sa podľa mňa nehrnú do ženských povolaní. Možno je to pre nich pod úroveň, alebo by sa za svoju prácu hanbili. Určitú úlohu zohráva výška platu. Práce, ktoré v minulosti robili len ženy, sú aj dnes honorované nižšie. U nás doma je tichá dohoda, že niektoré práce robí manželka, iné zase len ja. Nedelili sme si ich podľa toho, či je to ženská alebo mužská práca. Nehanbím sa pred kamarátmi povedať, že som napríklad doma varil.
Róbert Franka - V súčasnej dobe sa už nedá hovoriť o ženskej alebo o mužskej práci. Ak majú žena a muž rovnaké vzdelanie, rovnako ich posudzujú aj v zamestnaní. Sú však povolania, v ktorých prevládajú ženy alebo muži. To sa nikdy nezmení. Hoci hranica medzi nimi sa stiera, predsa len ženy majú v sebe niečo, čo im umožňuje niektoré činnosti robiť lepšie ako mužom a naopak. V rodinách je to iné. Poznám veľa mužov, ktorí sa starajú o deti a žena ich živí. Delenie domácich prác je rozdielne v meste a na dedine. V meste chlapi robia domáce práce, lebo majú na ne dosť času. Dedinčania majú dosť práce aj vonku, okolo domu a gazdovstva.
Marta Veselská - Aj dnes pretrvávajú mužské a ženské povolania, ale už nie tak výrazne ako v minulosti. Ženy sa angažujú aj do takých rezortov ako chlapi, aj do politiky. Muži napríklad často zostávajú na materskej dovolenke a sú na to veľmi hrdí. Viac sa aj zapájajú do domácich prác. Napríklad ja mám syna, ktorý rád pomáha manželke a veľmi dobre varí. Práve varenie sa stáva doménou mužov, pretože sú väčší gurmáni a teda aj lepší kuchári.
Michal Hazlinger - Podľa mňa rozdiely medzi typicky ženskými a mužskými povolaniami prevládajú aj v dnešnej dobe. Napríklad ženy majú viac trpezlivosti na prácu pri páse. Ja by som nešiel pracovať do hydinární alebo do zdravotníctva. V domácnosti si prácu medzi sebou páry delia. Tam sú muži ochotnejší pomôcť aj pri žehlení a varení. Ženy sa menej chytajú pri opravovaní prístrojov.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
Kamaráti sa im nesmejú, že budú „sestričkami“
Zdravotníctvo je oblasť, v ktorej dominujú ženy. Pozorovať sa to dá už aj na Strednej zdravotníckej škole vo Zvolene, kde sa pripravuje na povolanie len 10 chlapcov. Oslovili sme druhákov, Petra Jombíka a Michala Oršulu. Obidvaja majú jasnú predstavu o svojej životnej dráhe. Peter chce ísť po maturite ďalej študovať, lebo by chcel pracovať ako záchranár. Michalovým snom je mať vlastný tetovací salón. „Pri takejto práci budem potrebovať zdravotnícku školu a to bol aj dôvod, prečo som si ju vybral,“ vysvetľuje svoje pohnútky Michal a dodáva: „Nepredpokladám, že by som po maturite zostal pracovať v nemocnici.“ Peter už dávno pred skončením základnej školy plánoval študovať na zdravotníckej škole. O inej ani neuvažoval. Hovorí: „Podľa mňa je normálne, keď chlap robí aj ženskú prácu. Napríklad na lôžkových oddeleniach v nemocniciach je potrebné prenášať alebo dvíhať imobilných pacientov a to si vyžaduje nielen odborné znalosti, ale aj silu.“ Ak by mu plány so záchranárstvom nevyšli, pokojne bude pracovať na ktoromkoľvek oddelení v nemocnici. Snáď s výnimkou pôrodnice. „Prácu zdravotníka považujem za zaujímavú a baví ma pomáhať ľuďom,“ dodáva. Michal uvažuje iným smerom. Ak by ho neboli prijali na zdravotnícku školu, druhou v poradí bola obchodná akadémia. Po maturite pripúšťa aj možnosť ďalšieho štúdia. V čom sa zhodli, bol postoj kamarátov k ich výberu povolania. „Nikto sa nám nesmial, že budeme ,sestričkami’.“
(schv)
Najviac jej k srdcu prirástol Sergej - ruská mašina
„Žena je schopná robiť akúkoľvek prácu, keď má o ňu záujem,“ tvrdí Emília Novotná a v jej prípade by sa dalo dodať – aj mužskú. Hoci je táto útla žena už rok na dôchodku, v minulosti ovládala najsilnejšie stroje. V mladosti jej k srdcu prirástli lietadlá. Prepracovala sa až do reprezentačného družstva, ktoré súťažilo v leteckej akrobacii motorových lietadiel na majstrovstvách sveta. Keďže práca v administratíve ju veľmi nebavila a okrem toho mala aj existenčné problémy, stála pred voľbou zameniť kanceláriu za práškovacie lietadlo alebo rušeň. Hoci mala nalietaných viac ako tisíc hodín, prednosť dala rušňu. Stala sa jednou z dvoch žien rušňovodičiek na Slovensku. V profesii, ktorá vždy bola považovaná za mužskú, sa udržala 25 rokov. Ako ju prijal mužský kolektív? „Rôzne,“ priznáva. „Boli muži, ktorí sa nezmierili s tým, že som medzi nimi a dali mi to pocítiť. Užila som si od nich veľa zlomyseľností, ktoré pramenili v žiarlivosti. Ale boli aj pekné chvíle,“ spomína. Medzi ne určite patrila aj tá, keď sa jej jeden z kolegov pred druhými zastal: „Chlapi, čo jej závidíte? Vari tú drinu?“ Na tieto slová, ktoré pohladili jej dušu a na človeka, ktorý ich vyriekol, spomína dodnes. Cesta, ktorú prešla v tomto povolaní, bola podľa nej „bolestivá“. Veľakrát jej robil v kabíne rušňa pomocníka muž, ktorému sa pracovať nechcelo. „Šichta s takýmto chlapom je utrpenie,“ hovorí a dodáva: „V posledných rokoch jazdí namiesto pomocníka druhý rušňovodič. Potom to vyzerá tak, že každý si aj sám sebe rozkáže, aj to urobí, aj sa môže sám pochváliť.“ Milka Novotná jazdila so všetkými druhmi rušňov, ale najviac jej prirástol k srdcu Sergej, „ruská mašina, ktorá nemala chybu“. S odstupom času, napriek nepríjemnostiam, ktorými ju častovali niektorí kolegovia a napriek drine tvrdí, že svoju prácu milovala.
(schv)
Kaderník Richard preferuje extravaganciu
Zvolenské kaderníctvo, v ktorom asi rok pôsobí Richard Čonka, zdobia na stenách odkazy spokojných zákazníčok. Tá zmena je úžasná, ďakujem, prídem zas... Rišo je z Lučenca, zakotvil však vo Zvolene, kde absolvoval nadstavbové kadernícke štúdium. V západných krajinách sú muži v tejto profesii samozrejmosťou a z mnohých sa stali renomovaní a uznávaní profesionáli. Na Slovensku a zvlášť vo Zvolene je však kaderník stále istou raritou. „Prečo kaderník? To sa opýtajte mojej mamy,“ zareaguje s úsmevom. Nie, netlačila ho do tohto povolania, len si myslela, že má na to vlohy. Sestra sa naňho s dôverou obracala, aby ostrihal jej bábikám vlasy, a tak mu už odmalička hovorili „z teba bude kaderník“. Napokon, veľa času trávil v kaderníctve, kde robila sesternica jeho mamy. „Ako malý som sníval o typických mužských povolaniach, akými sú smetiar či hasič, ale to ma za chvíľu prešlo. Extra predstavu, čím chcem byť, som nemal, a tak som akosi v podvedomí počúvol to, čo do mňa odmalička hustili a šiel som za kaderníka.“ A zrejme urobil dobre. Štúdium, ktoré ukončil len vlani, zaklincoval v apríli druhým miestom na majstrovstvách východného Slovenska v účesovej tvorbe Rolandov hrebeň. Vyslúžil si ho extravagantným účesom. Prezrádza, bližšia mu je extravagancia, keď môže s vlasmi experimentovať. „Zákazníčky si už dnes dajú poradiť, čo som rád. Vtedy robím podľa vlastnej predstavy, ale nikdy sa nesnažím robiť to isté.“ Richard je tiež majstrom odborného výcviku kaderníkov na Združenej strednej škole vo Zvolene a v marci sa chystá na majstrovstvá Slovenska. Súťažiť chce sólovo, aj so svojimi žiakmi. Úspechy však zbiera aj na športovom poli. Angažuje sa v u nás stále netypickom športe boccia, ktorý hrá za lučenecký klub. Vlani v októbri na IV. majstrovstvách sveta juniorov v Detroite vybojoval pre Slovensko 9. miesto. O doteraz najväčší slovenský úspech v boccii sa postaral Richard ako najmladší člen päťčlennej slovenskej výpravy a popri jeho ambíciách v účesovej tvorbe myslí aj na zriadenie boccia klubu vo Zvolene.
(moj)
Niektorí majú predsudky, iní sa potešia
V plejáde inštruktorov zvolenských autoškôl pôsobia dve ženy. Edita Benková, ktorá je inštruktorkou už takmer desať rokov, autoškolu aj vlastní. V tejto oblasti podniká dva roky – prebrala žezlo po manželovi, ktorý tragicky zahynul pri leteckej havárii. Predtým si za volant autoškoly príliš často nesadala, viac-menej len vtedy, keď zaskakovala za manžela. Dnes ju volant živí. „Ako sa za volantom cítim? Nie celkom dobre, veľa mužov sa správa tak, akoby túto robotu žena nemala robiť,“ priznáva. „Na druhej strane, viacerí moji klienti hovoria, že sú spokojnejší, keď majú za inštruktora ženu a vraj psychicky lepšie znášajú testy.“ Editu Benkovú si pochvaľujú muži aj ženy. Prevažne učí jazdiť mladých ľudí, no ani stredná generácia mužov nie je v jej klientele výnimkou. Nezdráhajú sa učiť sa od ženy to, čo sa donedávna považovalo za mužskú doménu. V každom prípade je to však, ako hovorí Edita Benková, náročná práca. „Niektorí vravia, čo je tebe, ty si len celé dni sedíš a jazdíš, ale je to klamlivé zdanie. Je vyčerpávajúce celý deň sedieť. Keď sa postavím, ohlási sa chrbtica.“ A popri tom všetkom musí byť inštruktor autoškoly dokonale vnímavý. Musí sledovať situáciu na ceste a zároveň aj to, čo a ako robí žiak. A promptne zareagovať. „Je v tom aj kus pedagogického umenia,“ konštatuje inštruktorka, „nájsť u žiaka jeho schopnosti aj jeho nedostatky. Vedieť, v čom je dobrý a v čom sa má vylepšiť.“
(moj)
