Zo Zvolena si to namieril na týždeň do New Yorku a odtiaľ do Kalifornie, kde viac ako dva týždne strávil v svetoznámych národných parkoch Joshua Tree a Yosemite. Pôvodne mal v pláne aj iné krajiny, cestu však predčasne ukončil. Pri návrate do Sydney sa ešte zastavil na Novom Zélande, no Južnej Ameriky, na ktorú sa najviac tešil, sa musel zrieknuť. Asi 50-kilový ruksak s ťažkým fotoaparátom a príslušenstvom ho obmedzoval v túrach, Roman so smiechom hovorí, „bolo to nad moje sily chodiť s ním krížom-krážom po krajine.“
Na cestách „ulovil“ päťdesiat záberov. Jeho špecializáciou sú hory a mestá. „Znie to neuveriteľne, že len tak málo, no jeden záber je jeden film,“ hovorí Roman. „Kým si postavím statív, nainštalujem fotoaparát, zameriam, zakomponujem, prejde asi polhodina. Je to zložitý proces, ktorý opakujem aj päťkrát za deň. Navyše vyčerpaný z chodenia. Potom zistím, že sa mi záber, ktorý som si vybral, aj tak nepáči, a tak všetko zbalím a idem ďalej. Toto nie je fotoaparát pre ľudí, ktorí majú radi akčnú fotografiu. Kto nemá priestorové videnie, neurobí s takýmto fotoaparátom nič. Ja som pokazil dva filmy, a to považujem za úspech, pretože som ho nemal ešte poriadne odskúšaný. Pritom si musím vedieť predstaviť, ako bude snímok po rozložení do roviny vyzerať, čo a ako ukáže. Výsledok je však efektný, fascinujúci. Je to ako film, v ktorom sa mení scéna. Ľudia z nej odchádzajú, noví prichádzajú. A tí, čo zostávajú, zmenia medzitým napríklad výraz tváre.“ Roman zostáva verný čiernobielej fotografii, tá je jeho doménou, panoramatický fotoaparát však na Novom Zélande podrobil aj farbe. Keď asi dvojmetrový diapozitív priniesol do minilabu v Sydney, zhŕkol sa pri ňom celý personál vrátane majiteľa. „Nechápavo krútili hlavami, že taký diapozitív ešte nevideli. Napokon mi ho vyvolali zadarmo.“
Obidva národné parky Romanovi učarovali. Unikátne prírodné rezervácie sú večnou inšpiráciou aj pre amerických filmárov či muzikantov (vznikla tu napríklad aj fotografia na album skupiny U2, pomenovaný podľa parku Joshua Tree). Vrátiť sa chce Roman aj do New Yorku. „Má inú atmosféru, iného ducha ako čokoľvek iné na svete. Pochodil som ho celý okrem Bronxu, takým drastickým štvrtiam som sa vyhýbal, inak je však toto Veľké jablko, ako ho Američania nazývajú, úchvatné. S príjemnou oázou pokoja v Central parku, kde si ľudia urobia pohodu na tráve. S piknikom, s knihou v ruke alebo len tak sedia a sledujú život okolo seba.“
Úplne iným, veľkolepým svetom je podľa Romana Japonsko. Tam si na pár dní urobil prestávku, keď sa vracal zo Sydney na Slovensko. „Veľa ľudí, veľký chaos, ale organizovaný,“ skomentoval stručne. „Také obchody a taký tovar, aký majú v Japonsku, som nevidel ani v New Yorku. Šesť poschodí na jeden druh sortimentu, napríklad len na fotoaparáty alebo na obuv. Tam dostane človek všetko. Chcel som si niečo kúpiť v potravinách. Strávil som v nich tri hodiny, hoci sa mi zdalo, že som tam len pár minút. Potraviny od výmyslu sveta.“ Japonci tiež majú, síce rýchlu, ale komplikovanú železničnú dopravu. Rôzne spoločnosti, každá má vlastný okruh, cestovný lístok však medzi nimi neplatí. „Takmer som kvôli tomu zmeškal lietadlo. Problém je, že málo Japoncov hovorí anglicky, najmä starší. Napokon mi pomohla študentka, ktorá mi vysvetlila, že keď sa dostanem do ďalšieho okruhu, musím si kúpiť druhý lístok. Vlaky tam však chodia tak presne, že človek si môže podľa nich nastavovať hodinky.“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
