Svoje abrahámoviny berie z nadhľadu. S humorom. „Niet sa čím chváliť, najmä u ženy,“ smeje sa. „Na jednej strane je to vek, ktorý oprávňuje človeka k tomu, aby hodnotil svoje životné postoje, aby si povedal, čo som urobil a čo ešte chcem urobiť. Na druhej strane si povie: ‚bože môj, už si taká stará‘... Hovorí sa, že keď sa ráno zobudíš a nič ťa nebolí, si mŕtvy. A keďže mňa spravidla niečo pobolieva, či je to už členok alebo kosti, poviem si, ‚ďakujem Bohu, stále žijem‘.“
Málokto asi vie, že divadelná šéfka je „Čechoslováčka“. Narodila sa v Podbrezovej, jej mama v Závadke nad Hronom, otec je z Českých Budějovíc. „Keď som mala štyri roky, rozviedli sa, takže som vyrastala sama s maminkou. A keďže som sa narodila 20. apríla, keď oslavuje meniny Marcel, maminka sa rozhodla, že budem Marcela, hoci na tú dobu to bolo dosť nezvyčajné dievčenské meno. Mamička robila predavačku v reštaurácii a putovala za robotou po viacerých miestach. V šesťdesiatom siedmom sme zakotvili vo Zvolene na Zlatom potoku,“ objasňuje. Vyštudovala ekonomickú fakultu: služby a cestovný ruch. Istý čas sa uplatnila v bankovníctve, neskôr bola riaditeľkou zvolenského RATES-u. V divadle začínala ako vedúca ekonomicko-obchodného úseku, potom robila prevádzkovú manažérku a napokon riaditeľku. A ak, ako hovorí, „pánbožko dá a ešte tu trochu vydržím, možno s prvým, už nebohým riaditeľom divadla Karolom Badánim budeme mať rekord. Väčšina riaditeľov vydržala na tomto poste deväť mesiacov. Vždy sme sa smiali, že to bývalo dlhé ako tehotenstvo. Karol Badáni tu bol asi desať rokov, ja som sedem. A snáď ešte vydržím, lebo ako hovorievala moja maminka, ty si vydatá za robotu,“ dodáva. „Je to moje divadlo, žijem s ním, ale predovšetkým je Baťkove, Jozefa Gregora Tajovského. Mám v kancelárii jeho obraz. Každý deň sa naň dívam a Tajovský mi kriticky hovorí: A čo to robíš s tým mojím divadlom? No čo robím... Snažím sa, aby prežilo. Odvádzame takú prácu, aby divák, ktorý k nám chodí, bol spokojný. A mňa teší, že množstvo predstavení končí so ‚standing ovation‘.“
Z detstva si súčasná riaditeľka profesionálneho divadla pamätá najmä na oslavu, keď mala päť rokov. „Dodnes mám z oslavy zarámovanú fotku. Dostala som veľkú tortu, dobošovú, a na nej päť sviečok. Aj teraz, k päťdesiatke som dostala tortu so sviečkami, rovných päťdesiat, našťastie už odo mňa nechceli, aby som ich všetky sfúkla.“ Priznáva, že nepečie a na sladké si nepotrpí. „Zo sladkostí mám najradšej šunku a domácu klobásu,“ hovorí so smiechom. Hneď nato zosmutnie a v očiach sa jej zaleskne slza. Spomienka na mamu, ktorá opustila tento svet pred deviatimi rokmi, zabolela. „Keď som bola gymnazistka, v maturitnom ročníku sme si mohli robiť vodičský preukaz. Bolo to v sedemdesiatom štvrtom. Mamička vtedy mala päťdesiat – ako ja dnes. V rámci skúšobnej jazdy som si odviezla na Zlatý potok kôš s päťdesiatimi červenými karafiátmi. Nechala som ho na stole a domov som sa vrátila až potom, keď prišla z roboty maminka. Chcela som, aby si to prekvapenie vychutnala sama. Kvety som jej mohla kúpiť vďaka sociálnemu a prospechovému štipendiu; už vtedy som bola sebestačná. Som rada, keď urobím radosť inému. A keď to nie je v mojich možnostiach, snažím sa aspoň pomôcť. Moje krédo totiž znie: pomôž a ak nemôžeš pomôcť, neubližuj.“
Oslavu svojej päťdesiatky odštartovala oslávenkyňa v stredu so svojím „babincom“. „Založili sme ho v deväťdesiatom ôsmom tri baby: Drahuša Horská, Anka Bartošová a ja. Podľa motta: chlapi majú golf, hokej, pivo a baby nič. Baby musia len ‚riaditeľovať‘, starať sa o domácnosť. Tak sme oslovili zopár manažérok, ktoré by si mohli rozumieť. A dodnes sa nás stretáva zhruba dvadsať.“
Vo štvrtok to bola party pre priateľov a kolegov, ktorých, ako riaditeľka podčiarkuje, berie ako rodinu. „Cením si, že prišla aj vedúca odboru kultúry z banskobystrickej župy Eva Chylová a z Bratislavy meral cestu režisér Martin Kákoš,“ dodáva. „Aké darčeky dostala, neprezradila. „Mňa poteší všetko, keď to niekto myslí úprimne, zo srdca. Čo ma však rozosmialo, to bol džentlmensky napísaný blahoprajný list od architekta nášho divadla Mariána Marcinku. Napísal mi totiž, že ‚keď sa dívam na vás, asi by som niekoho mal zažalovať za šírenie poplašnej správy...“
A ako divadelná šéfka trávi to málo voľného času, ktorý jej v divadelnom zhone zostáva? „Nešportujem, po úraze nohy už nemôžem, rada však chodím na prechádzky do prírody. A rada čítam. Obľubujem detektívky a životopisy slávnych.“ A tak sme sa dozvedeli, že k životopisom Churchilla či Chruščova jej v domácej knižnici pribudol k narodeninám životný príbeh „železnej lady“, prvej ženy na poste premiérky Margaret Tchatcherovej.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
