Majú ten istý dátum i hodinu narodenia. Dve baby. Dvojičky... No každá je iná. Výzorom, aj povahovo. Zaskočiť jedna za druhú v škole by nemohli. Natália a Nikola Sadloňové sa narodili 30. mája 1993. Onedlho oslávia trinásť rokov. To, že sú úplne odlišné, potvrdzuje aj ich mama Iveta Sadloňová. Zaujímavé je, že dvojičky má aj jej o sedemnásť mesiacov mladšia sestra Renáta Hričinová. Zaujímavé je aj to, že obidve vyštudovali rovnakú školu a obidve rodili, keď mali dvadsaťsedem rokov. Možno majú viac spoločného ako ich deti, ktoré prišli na svet v páre. Dvojičky v ich rodine predtým nemali ani ony, ani ich partneri. Malí Hričinovci sa narodili 30. októbra 1994. Aj u nich je podoba minimálna a nie je to len rozdielnym pohlavím. A rovnako ako baby Sadloňové, aj Martina a Roman Hričinovci zhodne tvrdia, sme každý iný.
Hričinovci: Spoločné nemáme nič
Martinka by bola najradšej, keby bola jedináčikom. A keď už má mať súrodenca, tak by mal byť starší. Roman by tiež pristal skôr na brata približne v jeho veku. Tvrdia, spoločné nemáme nič. Stále sa hádame, škriepime, robíme si prieky. „S bratom by som si mohol aj oblečenie striedať, no so sestrou si nemôžem,“ skonštatoval Roman. Hašteria sa a hádajú kvôli každej maličkosti. „Berie mi veci, tak jej beriem aj ja,“ pokračuje Roman. A kedy si ich vrátia? „Keď zasiahne mama,“ doplnia unisono.
Chodia do piatej triedy na V. základnej škole vo Zvolene. Ale nesedia spolu. „Istý čas sme sedeli, no to som bola stále doštípaná,“ hovorí Martina. Potvrdzuje to aj ich mama. „Hašteria sa, ale bez seba nevydržia ani chvíľu. Martina bola sama v tábore, pretože Roman bol vtedy chorý. Keď sme spolu telefonovali, zakaždým sa vypytovala, čo robí Roman, a naopak, Roman bol zvedavý na ňu. Hanbili sa jeden pred druhým priznať si, že si chýbajú, ja som bola sprostredkovateľ. To bolo jediné ich odlúčenie. Vyrastali spolu, Martina s ním chodievala hrávať futbal a aj dnes je viacej medzi chlapcami, pretože má súrodenca chalana.“ Napokon obidvaja priznajú, že ako sa rýchlo pohašteria, rýchlo sa aj zmieria. A tých spoločných čŕt, ktoré si nechceli pripustiť, sme našli viacero. Ich najobľúbenejším jedlom sú palacinky, obidvaja neznášajú špagety. Aj hračka, ktorú majú najradšej, je rovnaká, aj keď má každý svoju. Je to plyšový „havko“; Martinka má hnedého, Roman čierneho. „Keď niečo kupujem, kupujem dvojmo, len v iných farbách,“ dodáva ich mama. Rovnaký majú aj názor na niektorých učiteľov či spolužiakov. A obidvaja majú radi svoje sesternice, aj keď sa podelili na páry. „Ja si viac rozumiem s Natálkou, Roman s Nikolkou,“ spresňuje Martinka. Prečo sa takto podelili, to vysvetliť nevie.
Martinka by chcela byť recepčnou alebo kozmetičkou, Roman prezidentom. Vraj by zrušil niektorých učiteľov a niektoré predmety v škole. Respektíve, skrátil by hodiny, pretože keď sa majú po škole ešte doma učiť, nemajú často čas ísť von. Dokonca si navzájom prezradia aj ozajstné tajomstvá. Kto sa v škole páči jemu a kto sa páči jej. „Ale to si väčšinou povieme len vtedy, keď ten druhý niečo potrebuje,“ vysvetľuje Martinka. „Keď napríklad potrebujem pero, povie mi: povedz mi, kto sa ti páči a ja ti ho dám. Ale niekedy si vymýšľam,“ dodáva so smiechom. „A takto vyjednávame vždy.“
Sadloňovci: V škole nás volajú „ty“ a „tá“
Aké to je mať druhé ja? Nikolka hovorí, „je to úplne normálny vzťah ako medzi sestrami, ktoré nie sú dvojičky. Nevýhodou je, že nás každý porovnáva.“ Keď boli menšie, podobali sa vraj aspoň trošku, teraz sa už však podoba úplne vytráca. Natálka má útlejšiu postavu, Nikolka je o desať centimetrov vyššia a nosí okuliare. Aby sa „rozlíšili“, Natálka si ešte nechala ostrihať ofinu. Napriek tomu si ich v škole mýlia. „Nie je to kvôli tomu, že by sme sa podobali, problém robia niektorým učiteľom naše krstné mená. Pletú si ich, pretože sú dosť podobné a u nás netradičné. Nie sú zvyknutí na také mená,“ vysvetľuje staršia a aj výrečnejšia Nikolka. „A tak nám niektorí hovoria ‚ty‘či ‚tá‘. Jedna učiteľka Natálku neustále volá Nikolka a spolužiačku, ktorá sa tiež volá Nikolka, volá Natália.“
Zo sestier sú spolužiačky. Navštevujú terciu (7. ročník) na zvolenskom osemročnom gymnáziu. Ako malé neznášali, keď im rodičia kupovali rovnaké veci. Na to sú háklivé. Dnes už si rodičia dali povedať a každej kupujú iné oblečenie. Veď každá je iná. Podľa mamy nielen výzorom, ale aj povahou, talentom na učenie či v záujmoch. Keď je zle, držia spolu, ale inak sú vo všetkom odlišné. Natálka je rázna, priamočiara, Nikolka vyjadrí svoj názor skôr diplomaticky. „Natálka sa štyri hodiny upravuje pred zrkadlom, mne na to stačia dve minúty,“ šibalsky prezradí Nikolka. „Ona sa dobre učí, ja zle. Môžem sa učiť aj šesť hodín a neviem sa to naučiť. Nikolke stačí učivo si prečítať a už ho vie,“ priznáva Natálka. Aj chute vraj majú rôzne. „Natália, tá má rada slaninu, údeniny, jednoducho je na mäso. Ja ho tiež, samozrejme, zjem, ale nemusím ho mať vždy,“ prezrádza Nikolka.
Ešte pred dvoma rokmi chodievali von spolu, dnes už má každá svoj okruh kamarátok. Každá si žije prakticky svoj život, no tiež sa dokážu doma pohašteriť. Nikolka však hovorí, „už to nie je také dramatické, ako keď sme boli malé. Vtedy sme sa hádali a bili o všetko.“ Čím by chceli byť, to nevedia. Natálke sa pozdávala predstava zdravotnej sestry, ale už ju to prešlo, veď, ako hovorí, ani biológia jej nejde zvlášť dobre. Nikolka má rada deti, možno sa stane učiteľkou, ale pre budúce povolanie sa ešte definitívne nerozhodli. Napokon, na to majú čas.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
