Podkriváň – Na Juraja sa vyháňajú ovce von – na pastvu. Tam budú do Demetera. Vyháňanie oviec je v Podkriváni malou slávnosťou. „Už piaty rok to takto robíme,“ povedala nám v poslednú aprílovú sobotu starostka Eva Sarvašová. Niekedy bolo dôležitým medzníkom, v prevažne poľnohospodárskom kraji iné ani nemohlo byť. Keď išiel bača dedinou, z dvorov k ovciam gazdovia pridávali tie svoje. „Do salašného spolku,“ povedal nám bača Vladimír Košičiar. Je zamestnancom družstva v Kalinove, ktoré má v Podkriváni ovčiareň. Cena vlny, podľa baču, v poslednej dobe klesla, ani za jahňatá sa vraj neplatí „bohviečo“ a preto sa ovce veľmi neoplatí chovať. Napriek tomu dolu dedinou viedol za sebou stoosemdesiat oviec a niekoľko kôz. Ešte predtým, ako sa ovce rozbehli, predstavil bača zvedavcom tradičnú produkciu salaša. Napríklad ako vyrobiť parenicu.
„Dobre tomu šuhajovi, čo má košiar v šírom poli, kolibôčku kraj bučiny, frajerôčku v stred dediny,“ zaspieval Vladimír Košičiar oblečený už v kroji. Potom sa pohol k ovciam. Smutná pieseň sa k ovciam hodila. „Korene mám v Podpoľaní, mama pochádzala z Bratkovice, otec tu prakticky vyrástol. Narodil sa ešte v roku 1896,“ dodal bača. Pri ovciach je už štyridsaťdva rokov. „Od útleho detstva som slúžil. V podstate som začínal ako šesťročný, dá sa povedať, že pod statkom som sa narodil,“ povedal. Tri roky bol valachom, potom išiel v šesťdesiatom siedmom na vojenčinu a od šesťdesiateho deviateho bačuje. Život baču veľmi nepraje vzťahom a manželstvu. Pán Vladimír sa však nesťažuje. „Niekto povie, že ten, kto bačuje, si dievča nenájde. Ja mám šťastie – oženil som sa a mám dvoch synov,“ dodal. Život baču je životom starého mládenca, veď vonku je okolo sedem mesiacov. Pri ovciach pracujú, pri ovciach spia... Do dediny zídu iba na nákup a mladí vraj za dievčatami. „Ja už len občas do tej krčmy, na štamperlík, “ povedal bača. Sám má už vnukov... Napriek tomu je vraj na salaši najdôležitejšia zodpovednosť. „To nie je ako stroj, ktorý sa dá odstaviť,“ dodal bača. Práca okolo oviec je prácou na dvadsaťštyri hodín denne. Ráno vstávajú okolo štvrtej a líhajú neskoro v noci. „Neviem, kto to vymyslel, že pracovná doba je osem hodín a dvadsaťjeden dní do mesiaca... Teraz čo? Máme v piatok salaš a ovce odstaviť?“ spýtal sa bača a zanôtil pesničku podľa valachovej heligónky. V okolí Podkriváňa vraj nie sú s ovcami problémy. Nemiznú. Nechodí po ne do košiara ani medveď, vlk a ani zbojník dvojnohý... „Tu je pokoj. Musíme však dávať pozor!“ Veď každú stratu, ktorú by nevedeli dokázať, by zaplatili zo svojho. Prešli dedinou a zamierili na lúky. Slávnostný deň však pokračoval. Večer mládenci stavali máj a potom všetko oslávili na zábave. Až do rána.
Milan SUJA
