Napriek tomu nestratil svoj zmysel pre humor. A napriek všetkému, napriek tragédii, ktorá ich zasiahla, sa obidvaja stále ľúbia. Zostali verní sľubu, ktorý si dali pred päťdesiatimi rokmi. Stáť pri sebe v dobrom i v zlom, v šťastí i nešťastí. Dali si ho ôsmeho mája 1956. Ona mala vtedy dvadsaťjeden, on o dva roky viac. Nedávno oslávili zlatú svadbu. Manželia Oľga a Ján Veľkí zo Zvolena.
Manželia Veľkí vydržali spolu aj napriek všetkým peripetiám, ktoré ich stretli.
Ich recept na dlhý spoločný život je jednoduchý. „Musí to byť veľká láska, veď preto sme sa aj vzali. A tolerancia, tá je dôležitá. Partneri si tiež musia vedieť vzájomne odpúšťať, inak to nejde,“ hovorí Oľga. Ktosi raz vyslovil sentenciu „byť šťastný znamená vedieť odpúšťať“. Jednoduché. Teoreticky. V praxi je to náročnejšie. Nie každý má takú povahu, nie každý to dokáže. Manželia Veľkí vydržali spolu aj napriek všetkým peripetiám, ktoré ich stretli. Prekonávali ich spoločne. A to ich vzťah zrejme ešte viac utužilo.
Ich život sa od základov zmenil pred šiestimi rokmi. „Choval som v záhrade pri rodinnom dome zajace,“ objasňuje Ján okolnosti, pri ktorých si zmrzačil ruky. „Bol čas vydezinfikovať zajačie klietky. Počul som, že najlepšia dezinfikácia je plameňom. V ten osudný deň som mal 25-litrovú propán-butánovú fľašu a na nej pripevnenú hadicu. Horák mi urobili chlapci zámočníci na Bučine. Ten zrazu hačal horieť, pričom sa vytiahla z neho hadica a taká horiaca spadla na zem. Na dvore sme mali aj seno, tak som ju chytil a s takou horiacou som utekal zatvoriť fľašu. Zatvoril som ju – a viac neviem.“
„Nie žeby zachraňoval seba, zachraňoval fľašu,“ pripája sa k rozprávaniu jeho manželka. „Bolo to sedemnásteho mája a pätnásteho má narodeniny. Vypili sme kávu a ja som šla hore na poschodie zapnúť si televízor. Neprešli však ani tri minúty a počujem strašný výbuch. Vybehla som na balkón a keď som videla tú scénu, nevedela som, či mám z toho balkóna skočiť dole, aby som ho ratovala. Ešteže oproti nám býva lekárka. Okamžite zariadila jeho prevoz do Bratislavy, inak neviem, ako by to dopadlo. Našťastie, že mal vtedy okuliare, inak by určite prišiel o oči.“
Plamene mu poznačili približne dve tretiny tváre, hrudník aj ruky. Poškodili mu tiež sliznicu v nose, nosné dierky má odvtedy deformované. Popálené miesta podrobili plastike, na čo použili kožu z jeho nôh. Kožu mu pritom odoberali až dvanásťkrát (!). „Zasiahnuté som mal aj pľúca, zrejme som niečo z toho ohňa preglgol. Bola to osudná chyba. Dnes si hovorím, načo som to zachraňoval...“
Dva mesiace ležal v kóme. V centre na popáleniny v Bratislave. Keď sa prebral, vystriedal nemocnicu vo Zvolene a rehabilitačné centrá v Prešove a v Kováčovej. Domov sa vrátil po vyše deviatich mesiacoch. „Po tej udalosti ani nehovoril, ani nechodil, na Kováčovej ho museli učiť všetko odznova - ako maličké dieťa, ale pomohli mu,“ spomína Oľga. „Na nič si pritom nepamätá. Až to, ako ho vo zvolenskej nemocnici brali na invalidnom vozíku na prechádzky. Keď som chodievala za ním do Bratislavy, lekári mi hovorili: Pani Veľká, vy sa musíte držať, aby ste ho morálne podržali, keď sa preberie. No ja som dva mesiace po udalosti dostala oneskorený nervový šok. Mesiac som ležala na neurológii. Odvtedy mi tŕpnu nohy a už ma to asi ani neprejde. Nemôžem dlho sedieť ani stáť.“
Jána nešťastná udalosť obrala o sebestačnosť. Ruky má nefunkčné. Na jednej mu prsty skrátili až po články, druhú má akoby v neustálom kŕči, prsty zmeravené a neprirodzene vykrútené. Len pred necelým rokom dostal aký-taký cit do palca a ukazováka. Dokáže sa aspoň sám najesť, ale len lyžicou, a tiež napiť, ale len zo špeciálneho odľahčeného pohára s uškom. Niekdajší domáci kutil, ktorý postavil aj veľký rodinný dom, zrazu nevie, čo s časom. „V dome mám dielňu, a tak v nej teraz aspoň veci prekladám z jedného kúta do druhého,“ zasmeje sa. „A keďže už udržím aj pero, lúštim krížovky,“ dodáva. „Manželka má so mnou veľké starosti, všetko musí ona. Obliecť ma, vyzliecť... Má toho dosť. Ešte aj keď mi ruky natiera mastičkami, často hundrem, šikanujem ju. Nie v zlom, to len preto, že ma to stále bolí. Len keď spím, bolesť necítim.“
Obývačku v ich rodinnom dome zdobí veľká olejomaľba. Zátišie. Namaľoval ho Ján Veľký. S hrdosťou v hlase hovorí, „bol to prvý vianočný dar pre manželku.“ Olejomalieb namaľoval viac, sú aj v iných izbách, no dnes si už štetec do rúk netrúfne vziať, vie, že už by ním už nič nevykúzlil. Ani za volant si už sadnúť nemôže a jeho manželka sa šoférovať bojí. Po tom, ako pred ôsmimi rokmi zažila vážnu haváriu, má z jazdenia strach. „Stalo sa to tesne pred hranicami, keď sme sa vracali z Českých Budějovíc. V aute so mnou cestoval aj zaťko. Strašne pršalo, cesty boli mokré. Vodička druhého auta dostala šmyk. Vrazili sme do seba. Nás poprevracalo, no ona zrejme nebola pripútaná, pretože ju vyhodilo z auta. Nehodu neprežila. „Odvtedy sa bojím jazdiť. S manželom však bolo treba chodiť na lekárske kontroly. Do Banskej Bystrice, do Košíc. Nedalo sa nič robiť, musela som sa na to dať, ale ten strach nedokážem prekonať,“ priznáva.
Manželia Veľkí zažili toho naozaj dosť. Dobrého i zlého. Zmysel života im napĺňajú ich dve už dospelé dcéry a štyria vnuci a vnučky. Nešťastná udalosť pred šiestimi rokmi im skomplikovala život. „Trápime sa, sú to starosti, ale nesťažujeme si,“ hovorí Oľga a jej manžel dodáva: „Hlavné je, že sa ľúbime...“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
Foto: autorka
