Zmenila veľa osudov, milióny ľudí si po nej kládli otázky – aké by to bolo, keby nebolo vojny? Tie ostali dodnes nezodpovedané.
Keď sa povie vojna, pre deväťdesiatštyriročného Juraja Hanesa z Detvianskej Huty – Komárna akoby sa automaticky otvorila komnata so spomienkami. Vojna preňho znamená zajatie, transport a koncentračný tábor. A nekonečne dlhé dni na samom dne ľudského bytia. Kde človek nie je človekom, iba kusom, kde zviera má možno väčšiu cenu...
„Chytili ma v Podkoniciach,“ spomína Juraj Hanes. Mal tridsaťdva rokov.
Po vyhlásení povstania narukoval do slovenskej armády. Tak ako tisíce ďalších. A po potlačení povstania sa čo najrýchlejšie snažil dostať z hôr, do ktorých ich Nemci zatlačili. Dôvod bol verejne známy – hovorilo sa, že každého, koho chytia v horách, budú považovať za partizána – teda banditu. A každého banditu vraj zastrelia. „A tak sme išli do dediny,“ hovorí. V dedine ich zajali a už onedlho spoznal mestá ako Gerlitz, Ludwigswald a Buchenwald. „V Gerlitzi bolo zle, v Ludwigswalde sme chodili aj do roboty – kopali sme zákopy, no a v Buchenwalde sme boli už iba pod stanom. Tisícsto zajatcov pod jedným,“ dodáva. V Gerlitzi zo začiatku spávali iba na holom betóne, neskôr im urobili drevené prične. Tri nad sebou, na jednej ležali osemnásti. Nad otázkou o strave sa pán Juraj iba pousmial. „Repu,“ vyhŕklo z neho. Kŕmili ich horšie ako zvieratá. Tri decilitre varenej repy – tri decilitre akejsi polievky na jeden deň. A to bolo všetko. Hlad sa stal spoločníkom nekonečných dní, týždňov, ba celých mesiacov. Privádzal ľudí k zúfalstvu. Napriek tomu žili ďalej, na rozdiel od mnohých, ktorí útrapy neprežili. Pán Juraj mal na konci vojny štyridsať kilogramov. Oslobodili ich Američania. Vyhladovaní väzni doplatili často práve na jedlo. Po týždňoch hladovania ich zabíjalo ako muchy. Cestou domov sa dostal k Rusom, ktorí zabíjali prasa. „Chceli, aby sme im pomohli. Mohli sme sa aj najesť, no radšej som si jedlo zobral na cestu,“ dodáva. Cesta domov bola dlhá, z Nemecka, cez Poľsko až do Československa trvala asi mesiac. Juraj Hanes nebol jediným zajatcom z Detvianskej Huty, okrem neho sa do Nemecka dostali ďalší siedmi. Dnes hovorí, že zajatie mu zobralo desať rokov zo života. Prežil iba vďaka šťastiu. Najhorší bol transport do Ludwigsweldu. „Naládovali nás do vagóna a štyri dni a štyri noci nás nechali vo vagónoch. Bola zima a ja som mal na nohách iba malé baganče. Kým sme prišli do Ludwigsweldu, celkom mi nohy zamrzli. Ešte mi jeden povedal – nikdy už na svojich nohách chodiť nebudeš,“ spomína Juraj Hanes. Vysvetlili mu, že sčerneté mäso mu onedlho odpadne od kosti a má po nohách. Zúfalstvo a beznádej nemohli byť horšie. Pomaly sa so svojimi nohami lúčil, uvažoval, aký ho čaká život bez nich. Nakoniec svitla malá nádej. „Pred nami boli v tábore Taliani. Tí odišli preč, no lekár ešte ostal. Odniesli ma k nemu a ten mi nohy natrel takou čiernou masťou a zabalil papierom. Pomohlo mi to,“ dodáva. Nohy mu zo začiatku poriadne zapuchli, no postupne sa situácia zlepšovala. Až natoľko, že sa na svojich nohách sa dostal až domov a dožil deväťdesiatich štyroch rokov. Celý život pracoval ako kováč, naviac pre lesy. Ešte aj na dôchodku chodil podkúvať kone, ktoré ťahali v lese drevo.
Milan SUJA
Buchenwald vo východnom Nemecku otvorili v roku 1937. Neboli v ňom plynové komory ako v Osvienčime, ale väzňov v ňom vraždili injekciami, strieľali, alebo nechali umrieť vyhladovaním a vyčerpaním otrockou prácou. Zahynulo v ňom 56 000 ľudí. Keď ho 11. apríla 1945 oslobodili Američania, našli v ňom 21 000 ľudských trosiek. Americký veliteľ bol taký zhrozený, že prinútil obyvateľov neďalekého Weimaru, aby sa prišli pozrieť, čo robili nacisti v ich mene.
