V podvečer folklórnych slávností Detva privítala svojho čestného občana, akademického sochára Jána Kulicha. Spolu s príbuznými a mnohými rodákmi zo Zvolenskej Slatiny sme prežili nezabudnuteľný večer. Profesor Kulich s manželkou, s typickým širákom na hlave, sledoval s nami na premietacom plátne svoj život od kolísky. („Obýval“ ju spolu so sesternicou Ankou. Prišla aj ona, oblečená v prekrásnom slatinskom kroji, ktorý sama celý vyšívala. Chytila ma za ruku a posadila vedľa oslávenca do prvej lavice so slovami: Elenôčka moja, ty tu seď!). V programe hrali a spievali viacerí umelci podpolianskeho folklóru. Slatinskú pieseň zaspievala aj Anka. Postupne sa na plátne odvíjal život Jána Kulicha. Medaily, sochy, sošky, plastiky, reliéfy, súsošia z dreva, bronzu, ocele... Diela, ktoré zdobia nielen Zvolen, Zvolenskú Slatinu, Detvu, Očovú, ale i mnoho iných kútov Slovenska.
Čo nebolo na plátne...
Chlapec, ktorý sa v lete večerami vracal spod Gorovca, zastavil sa na železničnej stanici a ukazoval môjmu otcovi, čo do rána vreckovým nožíkom Sarajevo vystrúhal. Otec neveriacky krútieval hlavou – žeby tento chlapec... Pri pohľade na obrázky jeho medailí, ktoré ho preslávili vo svete, spomenula som si na radosť, keď už po rokoch štúdia v Prahe „maestro“ priniesol našej mame na pamiatku svätého Antonka. Takto sme volali medailón sv. Antona, obľúbeného svätca našej mamy. Na prosbu k nemu sa vraj vždy našla stratená vec.
Kulichovci boli vážená rodina. Mamku si pamätám s prehodenou šatkou cez plecia, každú nedeľu s kancionálom v ruke. Otec, železničiar, striedal dvanásťhodinové služby s mojím otcom na stanici. Čo si nepovedali pri výmene služieb, nahradili si ako dôchodcovia. Jednu nedeľu bol pán Kulich u nás, druhú náš otec u neho, aj keď sme sa odsťahovali zo Slatiny. Aby mal náš otec alibi na časté návštevy, nosil so sebou „mašinky“ na strihanie. Naši otcovia už vtedy mali moderne, nakrátko vystrihané hlavy. Tento rituál si zachovali do konca svojich dní. Doteraz obdivujem ich vzájomnú úctu. Roky sa poznali, trávili spolu mnohé popoludnia, všeličo pospomínali, nikdy neohovárali a oslovovali sa pán Kulich – pán Košút.
Ešte jedna historka sa mi spája s menom profesora Kulicha. Náš najstarší brat sa oženil s východniarkou. Jej otec, pán notár, človek požívačný, spovedal našu mamu, aké máme majetky a ako chcú uživiť takú početnú rodinu. Po rokoch mama miešala zápražku a začala sa z ničoho nič úžasne smiať. Nakoniec z nej vyšlo: „Ten môj svat z východu sa ma vtedy spýtal, či máme nejakého „kérmnika“. Ja vravím, že keramiku nemáme, ale máme akademického sochára Jána Kulicha. Nuž ale svat myslel na kŕmnika...“ Určite mi profesor Kulich túto úsmevnú príhodu odpustí, veď našu mamu mal rád, aj ostatná família si ho vždy vážila.
Helena SALVOVÁ, Detva
