Květa Fialová v chalúpke v Lazisku, kde žila jej mama a kam sa rada vracia.
Hovoríte pekne po slovensky a počula som, že vaša mama bola ruská grófka...
Narodila som sa v 29. roku na Slovensku pri Fiľakove a chodila som do slovenskej školy. Osada, kde sme bývali, sa volala Filipsaloš. Otecko bol plukovník letectva, ruský legionár, po vojne tam dostali dôstojníci statky. Bola tam taká česká kolónia. Maminka do osemnástich rokov žila v Rusku, lebo jej otec – inak bol Moravák - tam pracoval ako lesný rada v jednej šľachtickej rodine. Ale potom začal Lenin vyvádzať, šľachticov povraždili a ich vyhnali na Sibír do Permu. Tam bola aj maminka. Keď sa vrátila do Brna ako 18-ročná, odrezali jej nohu nad kolenom a celý život mala protézu. Nosila sa sebe také remene. Mala sarkóm, možno sa udrela, viete, na tej Sibíri im najlepšie nebolo, ani lieky po vojne neboli. Keby jej neodrezali nohu, bola by zomrela. Pekne maľovala, začala študovať UMPRUM a tam sa poznala s oteckom. Tiež bol zranený, vo vojne havaroval s lietadlom nad Japonskom a trošku kríval. Možno aj to ich zblížilo, neviem. Ale veľmi šťastná mama nebola.
Je pravda, že bola budhistka?
Áno. Nikdy nejedla mäso, nefajčila, nepila alkohol ani kávu. K budhizmu prišla už v Rusku a veľmi jej to pomohlo, keď prišla o nohu. Je to veľmi príjemné náboženstvo pre dušu a pre žitie, učí prijímať veci s pokorou. Boli sme si veľmi blízke. Zo všetkého vedela vytvoriť umelecké dielo. Maľovala obrazy, robila sochy rôznych bôžikov a bájnych bytostí, bola ich plná záhrada, plný dom. Tvrdila, že sa s nimi môže aj rozprávať. Milovala kvety, prírodu a učila ma, že každá trávička, všetko je živé. Je pochovaná v Lazisku a na hrobe má kríž, ktorý vyrezala moja dcéra Zuzka. Je na ňom napísané maminkine celoživotné krédo: Za nocí nejtmavších na slunce pamatuj...Do Laziska sa rada vraciam, porozprávam sa s ňou a vždy tu naberiem energiu a silu do ďalších dní. Toto miesto mám na svete najradšej, tu som bola šťastná.
Rozprávame sa pod tibetskou vlajkou, v dome sú obrazy budhistických bohov. Aký vzťah k budhizmu máte?
Otec bol evanjelik a ja som pokrstená aj konfirmovaná ako evanjelička. Ale budhizmus je mi veľmi blízky, je úžasný a pohodový. Kresťanstvo je veľmi agresívne, veď sa pozrite, ako sa všetky tie náboženstvá medzi sebou hádajú, bijú. Mám svoje náboženstvo. Keď som mala pätnásť, prečítala som si knihu libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána Prorok. To je môj guru, sprevádza ma celý život. V nej som našla odpovede absolútne na všetko. Nemám rada organizované spolky, mám rada slobodu vo všetkom, aj vo viere. Prorok hovorí: Nie je náboženstvom každý čin i každá myšlienka. Najkrajší pozdrav na svete je tibetský: Nech sú všetci ľudia šťastní. Keby si to každý ráno povedal a myslel by to vážne, svet by bol oveľa krajší.
Budhisti veria v reinkarnáciu, prevteľovanie duší. Veríte aj vy?
Som presvedčená, že smrťou sa nič nekončí, že človek sa znovu narodí ako nejaký tvor a existuje nielen v tomto, ale aj iných svetoch.
Ako čo by ste sa chceli znovu narodiť?
Milujem prírodu, zvieratá a slobodu a preto som kedysi chcela byť orol alebo nejaký vták. Ale napadlo mi, že ešte radšej by som bola hejkal.
Čo je to hejkal? Ako sa to povie po slovensky?
Asi tiež hejkal, nie? To je taká rozprávková bytosť, ktorá žije v hore, vyzerá ako ,oživlý´ koreň alebo strom, má dlhé vlasy, ale môže byť aj neviditeľný. Vie sa rozprávať s prírodou, kvetmi, všetkými zvieratami aj ľuďmi a je bezpohlavný. Ja totiž nemám rada sex, šport a politiku. So sexu bývajú nepríjemnosti, v športe chlapi kričia, nadávajú a hádajú sa a politika – to je úplná tragédia.
Varili ste kapustnicu. Ste vegetariánka?
Nie ortodoxná ako maminka, ona nikdy nič živé nejedla, ani vajíčka. Ja mám rada ryby, dnes ich budeme mať na večeru.
Boli ste si ich sami nachytať?
Nie, boli sme ich kúpiť, ja by som ich nemohla zabiť. Nazabijem ani muchu.
Ako ste sa vlastne dostali z Filipsaloša do Laziska?
Keď v roku 1939 začala vojna, museli sme zo Slovenska odísť. Zabavili nám celý majetok a vyhnali nás, lebo sme boli Česi. Vtedy sa hovorilo Češi – peši. Bývali sme v Čechách, po vojne v 47. roku som začala chodiť do Brna na konzervatórium, kde chodila aj sestra Blanka. V tom roku nám zomrel otecko. Maminka bývala istý čas v Paludzi, ale potom ju mali búrať, tak si prenajala dom v Beniciach, potom bývala u Milky a v 59. roku postavili tento domček. Nebola tu elektrina ani vodovod, iba studňa, suchý záchod, elektrina sa urobila až neskôr. Väčšinou tu bola sama. Milka jej pomáhala, bola pre ňu anjelik, nosila jej nákupy, poštu, dôchodok. Maminka nikdy nebola zamestnaná, lebo nemala nohu. Dostávala invalidný dôchodok 190 korún, ale aby ho dostala, každý rok musela dokladovať, že sa nezmenil jej zdravotný stav. Keď zomrela, bol to môj najhorší okamžik v živote. O dom sa potom starala Blanka, ale aj tá už zomrela. Nemám nikoho z pôvodnej rodiny. Som síce šťastná, lebo mám dcéru, vnučku a muža, s ktorým sa máme radi a sme manželia už 43 rokov. Žiaľ, je ťažko chorý, má Alzheimera a je už, ako ja hovorím, za zrkadlom. Ale to je už druhé dejstvo. Maminka a Blanka boli pre mňa strašne dôležité.
Ako sa vyvíjala vaša herecká kariéra?
Keď som v 50. roku skončila konzervatórium v Brne, išla som do Opavy, potom som hrala v Českých Budějoviciach, Kolíne aj Martine. V 58. roku som sa išla spýtať Wericha, či by ma prijal do Divadla ABC a zobrali ma. Teraz som už v penzii, ale hrám tam stále ako hosť.
Aké to bolo hrať u Wericha?
V divadle s ním bola báječná atmosféra, boli sme tam ako jedna veľká rodina. Nebyť pána Wericha, asi by sme nedostavali ani tento domček.
Bol tu niekedy?
Priamo tu nie, ale celé divadlo bolo v Liptove asi trikrát na Mikulášskej akože na školení, tak sa to vtedy oficiálne nazvalo. V podstate to žiadne školenie nebolo, boli sme radi, že sme v Tatrách. Ale bol tu napríklad pán prezident. Aby ste rozumeli, určitá skupina ľudí neuznávame Klausa, my máme stále radi Vaška Havla a on je stále náš prezident. Poznám sa s ním roky, ešte keď robil technika a nosil u Wericha v divadle kulisy. Ako kapitalistický chlapec totiž vtedy nemohol študovať dramaturgiu.
Kto okrem prezidenta tu ešte bol?
Veľa ľudí, to by som musela dlho menovať. Dana Medřická, Merynka Rosůlková, Jana Brejchová, Naďa Konvalinková... S Naďou chodíme aj na módne prehliadky a prechádzame sa po móle ako manekýnky. Všetky manekýnky sú krásne, mladé a štíhle, ale to, čo predvádzajú, nikto v hľadisku neoblečie. Ale keď príde jedna storočná a druhá, čo má pár deka navyše, do toho sa ľudia oblečú.
Aký model máte práve na sebe?
Ja tomu hovorím nočné košele na deň. Ale to sú len také ,hadry´, sama som si to ušila. Je to síce veľké ako na slona, ale veľmi pohodlné.
Postavu máte naozaj ako modelka a takmer žiadne vrásky. Ako to robíte?
Celý život sa natieram Lenienskou. Je to mastička, ktorá kedysi stála štyri koruny dvadsať na celý mesiac, teraz asi pätnásť korún. Nijako špeciálne sa o seba nestarám. Nemám plastiku, nechodím na kozmetiku a cvičenie ma nebaví. Ale umývam sa, to áno...
Hrali ste veľa divadelných, filmových aj televíznych postáv. Ktorú najradšej?
To nemôžem povedať. Každú, ktorú hrám, hrám rada. Väčšinou som ale hrala ku..y a vražedkyne. Teraz hrám v divadle Jezinky Bezinky a s pani Adamovou zavraždíme dvanásť chlapov. Oni prídu, že sú nešťastní, tak ich odvedieme do neba a zakopeme v pivnici. Momentálne hrám asi osem vecí. Ale ani tak nejde o to, akú postavu hrám, ale s kým hrám. Viete, každý človek nie je z tej vašej rieky. Môže byť úžasný, ale nie je vám blízky názormi. Ale nič proti tým, ktorí sú z inej rieky.
Vraj chodíte hrávať aj väzňom a dôchodcom.
Chodím sa s nimi porozprávať tam, kde hráme, ukecám kolegov aby sme išli skôr. Oni mi hovoria o svojom živote, ja o svojom. Pýtajú sa, čo ich zaujíma, ja odpovedám, prečítam niečo z Džibrána. V domove dôchodcov sú starí ľudia, mnohí už myslia len na smrť, nič ich nebaví, tak som to chcela nejako odľahčiť a hovorím: „No, holky, už máme dosť rokov, urobíme si módne okienko, čo do truhly. Do krematória niečo ľahšie, lebo je tam teplo a do hrobu niečo teplejšie, lebo je tam zima.“
Môžem prezradiť váš vek?
Prvého septembra budem mať 77. Tento vek mi vyhovuje najviac z celého môjho života. Človek je už absolútne slobodný, už nemám žiadne požiadavky. Ja už vlastne neexistujem, len svet okolo mňa existuje a to je nádherný pocit.
Nádherný pocit bol aj stretnúť sa s Květou Fialovou. Bola bezprostredná, milá, žiadna naškrobená dáma. Kapustnica bola výborná, a keď jej kvaplo na šaty, bez rozpakov povedala: „Vidíte, aká som dáma. Aj mne padá z huby...“
Nádherný pocit je aj čítať jej knižku. Čítam ju už druhýkrát. Volá sa Květa Fialová o sobě. Dozvedela som sa z nej napríklad, že chcela byť čarodejnicou a pokúšala sa lietať na metle, že istý čas bývala v márnici, že ju pätnásťročnú s revolverom pri hlave znásilnili Rusi, že by chcela mať agentúru šťastia... S pokorou prijíma všetko, čo život prináša.
Beata Chrenková
