Biskupa západného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Ivana Osuského vystriedal v októbri zborový farár z bratislavskej Petržalky Milan Krivda. Vo voľbách získal 7251 z 12 049 hlasov účastníkov volebných konventov. Jeho súper Ondrej Prostredník, generálny tajomník Ekumenickej rady cirkví, dostal 4586 hlasov. Od novembra žije Milan Krivda vo Zvolene, kde má západný dištrikt sídlo. Volebné obdobie trvá šesť rokov. Evanjelická cirkev sa delí na západný a východný dištrikt, východný sídli v Prešove. Hranica medzi nimi vedie popri Tornali a Šafárikove.
Milan Krivda sa narodil v obci Kráľovce-Krnišov, kde stále žije jeho mama. Vyrastal spolu s o dva roky mladším bratom, ktorý sa vyučil za izbového maliara a ktorý pred dvoma rokmi náhle zomrel vo veku 36 rokov. Hoci nikto v rodine nebol farárom, Milan Krivda sa rozhodol študovať teológiu. Bohosloveckú fakultu ukončil v roku 1989, ako farár začínal v Drienčanoch v okrese Rimavská Sobota. Je ženatý; s manželkou, ktorá je tiež evanjelickou farárkou, majú 6-ročnú dcéru Oľgu.
Ako si spomínate na detstvo?
Detstvo som mal dobré. Kráľovce-Krnišov sú dve malé dedinky, ktoré, kým sa nezlúčili, delil len potok. Je to posledná dedina okresu Zvolen, susedný Prenčov už bol v žiarskom okrese. Dedina, kde sa autobus už len otočí a líšky dávajú dobrú noc. V dedine vtedy bolo veľa detí. Hrávali sme sa s kamarátmi na vojakov, stavali sme si bunkre, hrávali sme futbal. Vždy sme si našli nejakú zábavku.
Čím boli vaši rodičia?
Otec bol horárom. Zomrel, keď som mal päť rokov. Starí rodičia boli roľníci, takže keď sme boli väčší, cez prázdniny sme pomáhali pri kosení trávy, hrabaní sena a jeho zvážaní.
Horár = poľovník. Na otca si asi veľmi nepamätáte, napriek tomu, máte vzťah k poľovníctvu?
Nie. Keď som nastúpil za farára do Drienčan, bolo tam poľovnícke združenie. Hneď po mojom príchode mi prišli povedať: pán farár, my vás berieme medzi seba, ale nedal som sa nahovoriť, nemám k poľovníctvu vzťah.
Aké teda máte záľuby?
Moje záľuby úzko súvisia s teológiou a s farárskym povolaním. Rád čítam odborné teologické knihy.
Po klasickej knihe nesiahnete?
Ale áno, čítal som aj romány či básne, tie mám tiež rád. No teraz ich už čítam menej, skôr študujem knihy, ktoré súvisia s mojím povolaním.
Takže žiadna klasická záľuba?
Športovec nie som. Mám rád ľudové piesne, rád si ich aj zaspievam. Pozriem si aj televízor, ale nie je to moja mánia.
Aké programy sledujete v televízii?
Správy - ak je možnosť, sledujem ich pravidelne. Občas aj film, napríklad historický alebo komediálny. Akčné nesledujem. Niekedy televízor pozerám spolu s dcérou, takže si pozriem aj rozprávku, ale nie som typ, ktorý vysedáva pred televízorom.
Snívali ste ako chlapec o inom povolaní?
Nie. Už ako päťročný, keď sa ma pýtali, čím chcem byť, som vždy hovoril, že chcem byť pán farár. Keď ma ako trinásťročného konfirmovali, znova som sa v tomto presvedčení utvrdil – napriek tomu, že vtedajší režim nebol naklonený cirkvi a veriacim. Cítil som však, že ako farár môžem ľuďom pomáhať.
Myslíte si, že v živote človeka všetko riadi Boh, alebo je človek strojcom svojho šťastia? Stali ste sa podľa vás biskupom čisto z božej vôle, alebo máte aj sám na svojom kariérnom postupe zásluhu?
Pán Boh nám dáva slobodnú vôľu, nie vo všetkom za nás rozhoduje. Stvoril nás ako bytosti obdarené rozumom a ľudia ho majú používať. Mali by sme však vedieť rozpoznávať, čo je naša a čo božia vôľa. Myslím si, že Pán Boh je živým bohom, že to nie je len nejaká sila, ktorá stvorila tento svet. Že zasahuje do diania sveta aj do diania každého človeka. Som presvedčený, že božia vôľa sa deje, a tak to vnímam aj v mojom prípade. To, že som v hodnosti biskupa, vnímam ako vôľu ľudí, ktorí mi dali hlasy, ale za tým všetkým vidím vôľu božiu.
Veríte v znamenia? Tvrdeniam, že človek má určité predispozície podľa dátumu narodenia?
Neverím znameniam. Podľa nich by ľudia museli byť rozdelení do dvanástich kategórií, a tak to nefunguje. Každý človek je samostatná jedinečná osobnosť. Ako sa hovorí, že nie sú dva rovnaké stromy v hore, ani dvoch rovnakých ľudí nenájdete. Aj identické dvojičky, ktoré sú takmer rovnaké, sa v niečom odlišujú. Vo výzore i v povahových vlastnostiach. Horoskopy aj znamenia sú také všeobecné, že každý sa v niečom nájde a povie si, toto na mňa pasuje. Pritom iné veci, ktoré naňho nesedia, si nevšimne. Je to ako s „nešťastným“ piatkom trinásteho. Ak sa niekomu niečo prihodí, zdôvodní to týmto dátumom. Povery a horoskopy vedú k strachu, pritom kresťanstvo je vierou v Boha, ktorý nám nechce ublížiť. V Biblii je napísané, že veriacemu všetky veci slúžia na dobro. Ak sa nám prihodí niečo zlé, neskôr zistíme, že to poslúžilo aj k dobrému.
Pociťovali ste smútok a bolesť za svojím bratom, alebo ste jeho nečakanú smrť vnímali čisto ako božiu vôľu? Vo viere, že jeho život sa pozemskou púťou neskončil...
Večný život podľa Biblie má byť ešte lepší a radostnejší, bez bolesti, trápenia a sĺz. Hoci veríme, že náš blížny nás predišiel do večnosti, pretože si ho Pán Boh povolal, spolu s ním akoby odišlo aj niečo z nás. Keď naše srdce patrí viacerým ľuďom, s mŕtvym odíde aj kus toho srdca. Hoci má Pán Boh v rukách naše životy, bol som smutný, že brat odišiel ešte v pomerne mladom veku. Smútil som, ale zármutok nebol taký, aby som božiu pomoc a lásku nemohol vidieť aj za smrťou.
Do Zvolena ste prišli z Bratislavy. Ako sa vám tu páči?
Zvolen poznám odmalička a vždy sa mi páčil. Pred svojím pôsobením v Petržalke som bol farárom v cirkevnom zbore Sása a administroval som aj cirkevné zbory v Babinej, Pliešovciach, dokonca aj v Banskej Štiavnici či v Hodruši-Hámroch. Dá sa povedať, že som sa vlastne vrátil tam, odkiaľ som vyšiel, Zvolen nie je pre mňa ničím novým.
Sú veriaci v Bratislave iní ako na strednom Slovensku?
Keď som dostal pozvanie pôsobiť v bratislavskej Petržalke, ktorá je najväčším sídliskom nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe, pýtal som sa sám seba, či vôbec budem zvládať problémy veľkomesta. Tiež som sa pýtal, akí tam asi budú ľudia, čo budú odo mňa očakávať. V Petržalke som pôsobil dva roky a môžem povedať, že veriaci tam majú podobné problémy ako ľudia, ktorí žijú tu. Možno je tam väčšia anonymita medzi veriacimi, no takmer všetci pochádzajú z iných kútov Slovenska. Každý z nich si do Petržalky doniesol niečo z prostredia, v ktorom vyrastal.
Ako vyzerá deň biskupa?
Keď som vo Zvolene, v úrade som už o ôsmej ráno. Vybavím, čo treba, a prijímam stránky. Pri tomto povolaní sa však nedá oddeliť pracovný čas od súkromného...
S čím chodievajú stránky za biskupom?
Biskup je prvý farár medzi rovnými farármi. Ak povieme, že farár je pastierom ľudí v cirkevnom zbore, biskup je pastierom všetkých farárov, ktorí tiež potrebujú pomoc, radu či povzbudenie. Aj farár je človek, takisto prežíva rôzne trápenia a potrebuje sa niekomu zdôveriť. Za biskupom však môže prísť každý, bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie.
Nezdôverujú sa veriaci radšej „svojmu“ farárovi, ktorého poznajú dôvernejšie?
Niekedy áno, no niekedy potrebujú radu biskupa. Napríklad ak sú rozvedení a chcú sa druhý raz sobášiť znova v kostole, potrebujú výnimku.
Dostane rozvedený veriaci takúto výnimku automaticky?
Pán Kristus povedal, čo Boh spojil, človek nerozdelí, niekedy však manželstvo prestane spĺňať svoj účel a rozpadne sa. Ak sa veriaci až tak nezaslúžil o rozpad manželstva, po zvážení a pastorálnych rozhovoroch mu môžeme dať druhú šancu.
Stáva sa, že výnimku na druhý cirkevný sobáš neudelíte?
Som v tomto úrade ešte krátko a tých žiadostí nie je až tak veľa, ja som výnimku zatiaľ neudelil, ale stáva sa aj to.
Máte aj nejaké neresti?
Neviem o nich. Nie som síce abstinent, ale alkohol si dám naozaj len pri určitých príležitostiach. Navyše, každý deň šoférujem.
Rád šoférujete?
Šoférovanie beriem ako nutnosť, ktorá je v našom storočí samozrejmou záležitosťou. Auto používam z časových dôvodov. Podobne ako mobilný telefón či počítač. Sú to výdobytky modernej techniky, bez nich to už nejde, ale nevyžívam sa v tom. Mobilný telefón som dlho nemal, odolával som mu, teraz ho využívam denne.
Nikdy ste si nedali viac alkoholu? Napríklad po maturitných skúškach?
Nie, ani vtedy.
Ani ste nikdy neokúsili aspoň jednu cigaretu?
To áno, dokonca som niekoľko rokov fajčil. Začal som ešte s kamarátmi, keď sme chodili na brigády, ale už zo pätnásť rokov nefajčím. Povedal som si, že nemôžem predsa ja slúžiť cigarete a z jedného dňa na druhý som s tým skončil.
Dokázali by ste Bohu slúžiť aj v celibáte? Vzdať sa myšlienky na založenie rodiny?
Odmalička som vyrastal v evanjelickej rodine, myšlienka celibátu bola pre mňa cudzia, ale sú cirkvi, ktoré vyžadujú od svojich farárov a kňazov, aby sa vzdali rodinného života. Pán Boh to však v Písme svätom od nás nežiada. Myslím, že Pánu Bohu môže slúžiť každý, kto mu chce slúžiť a nemusí byť pritom v celibáte. Dosť dlhý čas som bol slobodný, mal som vtedy na starosti deväť kostolov a jednu modlitebňu. V tej dobe to bolo veľa a keby som mal rodinu, asi by som sa nemohol v takej miere venovať cirkevným zborom. Bola to výhoda byť slobodný, ale na druhej strane rodina vie človeka posilniť, povzbudiť, dodať mu viac sily slúžiť Pánu Bohu. Nevidím dôvod, aby som slúžil Bohu v celibáte, ale ak by to odo mňa žiadal a ja by som cítil, že je to tak dobré, zrejme by som to dokázal aj v celibáte.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
