Manželia Bartíkovci oslavujú diamantové výročie.
„Bola to veľká láska,“ hovorí 82-ročná Libuša Bartíková. S manželom, dnes 86-ročným exrichtárom Zvolena Pavlom Bartíkom, si povedali áno v roku 1946. Už 60 rokov zdieľajú bok po boku všetko, čo im život nadelil. Radosti, trápenia i žiaľ. Po roku manželstva sa im narodil syn Ivan, o päť rokov neskôr dvojičky Jozef a Pavel. Jozef dostal meno po starom otcovi, Pavel po otcovi. Pred deviatimi rokmi ich zasiahla tvrdá rana osudu, keď pochovali svojho syna Pavla. Dnes manželia Bartíkovci oslavujú diamantové výročie. Diamantová svadba je vzácnosťou. Pracovníčka magistrátu Mariana Klavcová, ktorá zbory pre občianske záležitosti robí tri roky, hovorí, „za celý ten čas sme diamantovú svadbu nemali. Tento rok sme mali tri zlaté svadby, ale diamantová svadba manželov Bartíkovcov je odvtedy, ako som tu, prvou.“
Pavla Bartíka si pamätajú najmä starší Zvolenčania ako dlhoročného predsedu niekdajšieho mestského národného výboru. Richtára robil 12 rokov od roku 1970 a mnohí, ako priznáva, ho tak volajú dodnes. Vysoký vek sa však už výrazne podpísal na jeho zdraví. Má choré oči, neposlúchajú ho nohy, spoločnosť mu preto robia barly a navyše stráca aj pamäť. Aj jeho manželka už prekonala niekoľko operácií. Už to nie je ten ružový život, ktorý prežívali na začiatku, keď sa spoznali. Ale stále majú prečo žiť. Sú tu jeden pre druhého, sú si oporou a doslova sviatkom sú pre nich víkendy, keď sa u nich poschádzajú najbližší. „Chodia každý víkend, niekedy v sobotu, niekedy v nedeľu, podľa toho, či sa hrá hokej,“ zasmeje sa pani Libuša. „Máme sedem vnúčat a päť pravnúčat a niekedy je nás tu veru naraz aj šestnásť, keď si deti a vnúčence privedú svojich partnerov. Nie som veľká kuchárka, ale vždy niečo navarím a upečiem...“
Manželia Bartíkovci sa spoznali štyri roky pred svadbou. „Bola vojna, nebola atmosféra na zábavu a na svadbu,“ vysvetľuje pani Libuša. „Zoznámili sme sa pri volejbale, hrávali sme ho obidvaja,“ dopĺňa. „On bol vojak, ja študentka. Nebola to však láska na prvý pohľad, prvé rande sme mali až po dvoch rokoch. Ale potom...“ Potom sa už obidvaja zamilovali naplno. „Bola to veľká láska, boli sme akoby stvorení jeden pre druhého. A láska, tá je najdôležitejšia, bez nej manželstvo nevydrží. Ani bez pochopenia, tolerancie, kompromisov a obetavosti. Bez odpúšťania to tiež nejde. V každom manželstve je slnečno aj zamračené. Aj búrky prídu, ale po búrke sa znovu vyjasní.“ Občas u nich panovala „tichá domácnosť“, na príčine bola najmä žiarlivosť. „Žiarlil, no nemal príčinu,“ prezrádza pani Libuša. „Skôr ja som mohla mať dôvod, veď bol stále preč, chodil po svete, kým ja som bola doma s deťmi, pri sporáku.“ Nikdy však nemali také rozkoly, ktoré by sa podpísali pod rozpad manželstva. „Nikdy nebolo tak zle, aby sme uvažovali nad rozchodom, až také nezhody sme medzi sebou nemali. Ani sme si nikdy nenadávali, ako si zvyknú niektorí manželia. My sme boli šťastný pár.“
V roku 1947, keď sa im narodil prvý syn Ivan, písali o nich vtedajšie noviny. Aj vtedy kvôli výnimočnej a vzácnej udalosti. V Majeri pri Banskej Bystrici, kde predtým bývali, zaujalo novinárov „päť žijúcich pokolení“, tak znel titulok článku. Pani Libuša mala 23 rokov, jej mama 42, stará mama 61 a prastará mama 83. „Z 83-ročnej Zuzany Jakubovie sa stala prapramatka. V jej rodine sa narodilo prapravnúča - prapravnuk Ivan - a prapramatka stále pomáha v domácnosti i pri hrabaní a číta noviny i knihy bez okuliarov,“ prečítali sme si v novinovom výstrižku. K Ivanovi pribudli neskôr dvojičky, takisto chlapci. „Nie, netúžila som po dievčati,“ zauvažuje pani Libuša nad našou otázkou. „A prečo aj, veď všetci traja vyzerali ako dievčence. Boli ako bábiky, aj niektorí ľudia si mysleli, že sú to dievčence,“ skonštatuje pani Libuša, z ktorej je dnes už takisto prastará mama. Jej dievčenské meno je Libuša Cisařová. Jej mama bola Slovenka, otec mal český pôvod a bol operným spevákom, pôsobil v banskobystrickej opere. Pavel Bartík sa narodil v Pondelku pri Poltári, dnes sa táto dedina volá Hrnčiarska Ves. Keďže študoval v Rimavskej Sobote, s úsmevom dodnes rád hovorieva „chodil som z Pondelka do Soboty“. Vo Zvolene žijú 47 rokov.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
