Jaternice predávajú aj na južnej pologuli
Roman Uhliar prežil v Sydney osem rokov. Pred vyše rokom sa vrátil domov do Zvolena, no začiatkom decembra si to namieril opäť do Austrálie. Aj tohtoročné Vianoce prežije u našich protinožcov. „Do Sydney som prvý raz prišiel v januári, takže na prvé Vianoce na južnej pologuli som čakal celý rok. Vtedy som ešte býval v česko-slovenskej rodine, ktorá ma do Austrálie pozvala. Boli to klasické Vianoce s kapustnicou a rybou, ktorá chutí ako kapor – s tým rozdielom, že vonku bolo 38 stupňov a my sme skákali so šampanským do bazéna. Mali sme síce ‚santaclausovské‘ červené čiapky s bielym kožušinovým lemom, ale inak len plavky, prípadne šortky a tričká. Klasické austrálske Vianoce som zažil až druhý rok,“ ozrejmuje Uhliar, známy fotograf a autor slávnej panoramatickej fotografie vyše tisícky ľudí zo zvolenského námestia.
Vianoce trávia austrálski domorodci aj turisti na plážach. Ortodoxné rodiny a staršie generácie si zachovávajú zvyky svojej starej vlasti, ale nie až tak prísne ako doma. Mladí tradície považujú za folklór. Štedrý deň trávia od rána na plážach, popíjajú pivo či šampanské, húfne sa fotia a momentky posielajú domov do Európy, kde zúria mínusové teploty. Vianočný ošiaľ ako u nás tam nepanuje. Samozrejme, aj v Sydney si kupujú darčeky, niektorí si zdobia stromčeky, ale skôr z recesie. Tam si podľa Romana dávajú ľudia darčeky bežne, pre nich preto Vianoce nie sú v súvislosti s obdarúvaním nič výnimočné.
Pripraviť si v Sydney tradičné slovenské vianočné menu nie je podľa Romanových slov žiadny problém. „Naše jedlá, napríklad typický zemiakový šalát, sa dajú nájsť v niektorých rakúskych alebo nemeckých reštauráciách. Pred tromi rokmi otvorili dve reštaurácie s československou kuchyňou. V nej ponúkajú všetko; jaternice, tlačenku, fazuľovú polievku, knedle alebo rôzne zákusky s tvarohom či makom. Dá sa tam kúpiť aj dobrá klobása. Talianska, poľská, ale komerčne ju robia aj naši krajania. Dostať tiež sušené huby, údené mäso či kyslú kapustu, nie je teda problém ani na južnej pologuli uvariť kapustnicu. Domorodcom však nechutí, kyslú kapustu nejedia, ani mak. Žijú z polotovarov. Austrálska moderná žena na rozdiel od našej nevarí tri razy do týždňa teplé jedlo, a už vôbec nie každý deň. Tam sú v kurze reštaurácie, kde rodinu večera, keďže je tam veľká konkurencia, vyjde lacnejšie, akoby si ju mali pripraviť doma.“ Za celých osem rokov nemal Roman pocit, že mu chýba naša kuchyňa. „Skúšal som svetové kuchyne, v Sydney má kuchyňou zastúpenie každý významnejší národ. Tam dostať jednoducho všetko, vrátane korenia z celého sveta, človek si nevie vybrať, čo z toho všetkého kúpiť, kým tu niečo špeciálne zháňa tri mesiace.“ Po prvom návrate na Slovensko si Roman doprial pol kila tresky. „V Sydney takéto šaláty v ponuke nie sú, ale už ani naša slovenská treska nestojí za nič, takže ani tá mi už nechýba,“ skonštatoval.
Austrálskou zaujímavosťou sú takzvané reštaurácie „byo“, ktoré by uvítal nejeden Slovák. „Vyskytujú sa všade. Znamená to „bring your on“, čiže prines si svoj alkohol a naša reštaurácia ti poskytne poháre. Mnohé reštaurácie nemajú licenciu na predaj alkoholu. Tam ho nepredávajú bežne v potravinách ako u nás, na alkohol sú špeciálne predajne, v ktorých nedostať nič iné, len víno, pivo, destiláty a ešte colu na zriedenie či zapitie.“
Losos, ale nie obyčajný, fajčený...
Alessandro Cerone opustil Pordenone na severe Talianska pred viac ako tromi rokmi kvôli priateľke. Prišiel do Zvolena, kde dnes podniká v gastronómii. Na otázku, ktorá kuchyňa mu najviac chutí, bez zaváhania odpovie: „Talianska!“ Ale zvykol si aj na slovenskú, hoci nie všetko mu z nej chutí. „Slovenská je príbuzná nemeckej, kde som strávil štyri roky, nie je medzi nimi až taký veľký rozdiel. Vianoce trávim v priateľkinej rodine a nemám problém zjesť kapustnicu ani zemiakový šalát. Talianske špeciality na Vianoce nepripravujem, majú svoje tradície, ktorých sa pridržiavajú. Napokon, varím síce rád, ale skôr pre vlastnú konzumáciu,“ prizná rodený Talian. „Najmä cestoviny s omáčkami, aké na Slovensku nepoznáte. Nechutia mi vaše paradajkové omáčky, pretože ich robíte na sladko, pridávate do nich cukor. Nemám rád sladké jedlá. Mám rád sladkosti, ale ak si chcem dať niečo sladké, dám si zákusok, nie hlavné jedlo kombinované s cukrom. Cestoviny s makom alebo tvarohom či šaláty so sladkým dresingom, také ja nemusím. A už vôbec nepochopím zvyk polievať cestoviny kečupom. Ten sa hodí ešte tak na hamburger alebo hranolky.“ Zato aj vo Zvolene si vie pochutnať na dobrej pizze, aj keď, doplnil, nie každá mu chutí - kvôli hrubému cestu.
V Taliansku podľa Alessandra preferujú skôr živý stromček ako umelý. Zdobia ho už siedmeho decembra a likvidujú siedmeho januára, deň po Troch kráľoch, takže ho majú celý mesiac. Darčeky si rozbaľujú 24. decembra po návrate zo svätej omše. Na tú chodia buď o desiatej večer alebo o polnoci. Podľa toho si prispôsobujú aj čas večere. Tí, čo chodia na desiatu, večerajú po návrate z kostola, tí, čo idú na polnočnú, sa navečerajú predtým. „Vianočné menu je iné na juhu, iné v strede a iné na severe, ale vo všeobecnosti nemáme špeciálne zaužívané vianočné chody ako na Slovensku,“ objasnil. „Spravidla jedávame ryby na akýkoľvek spôsob, potom cestoviny. My sme zvykli robiť tortelliny plnené lososom a zdobené kaviárom. Ale to nie je obyčajný losos, ale taký fajčený,“ vysvetľoval Alessandro. Hoci sa už vie slovensky dorozumieť vcelku slušne, slovenčinu ešte neovláda dokonale a občas mu robí problém spomenúť si na slovenský ekvivalent slova. Pochopili sme, že mal na mysli údeného lososa. „A k tomu zemiaky a rôzne šaláty,“ pokračoval.
Pordenone, odkiaľ pochádza, má zhruba 70-tisíc obyvateľov. Zvolen sa mu vidí malý a zvolenské námestie naňho pôsobí chladne. „V mnohých talianskych mestách nájdete pred Vianocami aj tridsať drevených stánkov, tam to jednoducho žije Vianocami. Vianočné osvetlenie, k tomu muzika. To mi tu chýba,“ priznal. Zvykať si tiež musel na chladnejšie počasie, mínus dvadsať doma vraj nezažil.
Viac ryže pod stolom ako na stole...
„Stolovanie, to bol zážitok,“ zasmiala sa Katarína Beláková pri spomienke na svoje zhruba ročné pôsobenie v Londýne. Ako au-pair sa dostala do černošskej rodiny, ktorá do Veľkej Británie prišla z Nigérie. „Muž má v rodine nadradené postavenie, a tak nebolo ničím výnimočným, keď mužská časť osadenstva obhryzenú kosť z kuraťa hodila na koberec. Vôbec ich netankovalo, že niekto môže na ňu stúpiť. Tradične bolo viac ryže pod stolom ako na stole... Ale inak boli veľmi milí, vo všetkom sa mi snažili pomôcť. Prišla som k nim pár dní pred Vianocami a každý člen rodiny mi priniesol darček. Tam sa príbuzní hojne navštevujú a každý týždeň robia spoločnú párty. Ani nevedeli, kto som, ani to, ako vyzerám, ale už vedeli, ako sa volám. Hneď, ako prišli na návštevu, ma oslovovali krstným menom – skôr, ako nás domáca stihla predstaviť. Všetkým porozprávala, že som u nich a keď prišli, začali ma objímať, akoby sme sa poznali tridsať rokov.“ Katarína nám prezradila aj to, aké darčeky od „novej“ rodiny dostala. „Od domácej značkové tričko a podľa jej kréda, že zlata nikdy nie je dosť, ešte aj zlatú retiazku. A od jej sestier a bratov väčšinou kozmetiku.“
Katarínu prekvapilo, že vo Veľkej Británii Vianoce 24. septembra neoslavujú. „Bol to úplne bežný deň, všetky obchody pootvárané. Pri predstave, že naši už sedia pri štedrovečernom stole, sa ma chytala nostalgia. Dominantným vianočným sviatkom je tam 25. december, vtedy sú pozatvárané všetky obchody bez výnimky. Bola som v katolíckej rodine, a tak si zaspievali aj vianočné koledy s náboženskou tematikou. Kým Angličania majú tradičné menu, zväčša je to moriak, prisťahovalci z Afriky nie. Každý, kto príde, niečo prinesie, stoly sa pod jedlom doslova prehýnajú. Zje sa všetko, čo neutečie... A zapije vínom či pivom. A deti coca-colou, tá im nesmela v ruke chýbať.“
Nigérijská kuchyňa skombinovaná s britskou Kataríne celkom chutila, musela si však zvyknúť na mimoriadne pikantnú príchuť. „Takmer do všetkého, čo varia, dávajú čili, to má u nich veľkú spotrebu. Chvália sa tým, že čili majú najštipľavejšie, pretože ho sušia na slnku, domáca pani si ho necháva posielať z Nigérie. A takmer do všetkého pridávajú aj paradajky, väčšinou z konzervy, na koreniny si však zvlášť nepotrpia. Keď varila domáca pani, na dochutenie použila kocku bujónu, čili a paradajky, a to bolo prakticky všetko.“ Národných jedál varia málo, tiež si zvykli na ponuku polotovarov v obchodoch. „Boli prekvapení, ako z normálnej múky a vajec dokážem vyčariť koláč. Oni už kupujú hotové koláče a ak sa podujmú piecť, malo už majú solené, múku samokysnúcu... Nevedela som, ako mi bude pod rukami reagovať. Zaťažení sú však na mäso, hlavne na sušené. Vysvetlili mi, že sú naučení na sušenú stravu, pretože v Nigérii strašne páli slnko, preto všetko dávajú do piesku. Dokonca aj sušené cvrčky mlela domáca na mlynčeku na kávu. Použila to ako prísadu do jedla, len neviem, do ktorého, takže je možné, že som ich tiež jedla. Málokedy si dajú zemiaky, väčšinou je prílohou ryža. Tú robia aj na štýl nášho rizota, akurát doň dávajú väčšie kusy mäsa, zalejú ho rozmixovanými paradajkami z konzervy a pridajú čili. Inak varia jednoduché jedlá. Čo-to zmiešajú a jedlo je na svete. Ja som si obľúbila tuniaka, robím ho aj doma. Tuniaka zmiešam s kukuricou, pridám lyžicu majonézy, uvarím zemiaky v šupke, tie prekrojím na polovicu a na jednotlivé polovičky naukladám kôpky tuniaka.“
Celý 25. december trávi rodina nigérijských prisťahovalcov pri jedle. Keď nastane polnoc, všetci vyberú zo skrýš darčeky a položia ich pod stromček. Zaželajú si pekné Vianoce a idú spať. Darčeky rozbaľujú na druhý deň ráno. „Sú však strašne pobožní. Ohňostroj na Silvestra vôbec nevideli, pretože celú hodinu sa modlili pri zapálených sviečkach. Ja som ho sledovala sama na balkóne,“ doplnila Katarína. „A sú dobrosrdeční. „Pred mesiacom som ich bola pozrieť. Hovorili mi, že deti si ma veľmi obľúbili, chceli, aby som ostala, že si môžem za týždeň zapýtať koľko chcem. Vraj si ma aj adoptujú...“ O návrate však už Katarína neuvažuje, vraj si našla zaujímavú prácu na Slovensku.
Necítim sa ako z iného cesta
Ljuba Valková pochádza z Krymu, z regiónu, ktorý bol perlou cestovného ruchu niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Dnes patrí Ukrajine. Na Slovensko prišla, keď mala 25 rokov. „Som rada, že som sem prišla, našla som tu dobrých a priateľských ľudí,“ poznamenala. Vydala sa za rodáka z Očovej, s ktorým sa zoznámila v Moskve, kde študoval na vysokej škole. Vo Zvolene žije viac ako 35 rokov, preto hovorí, „necítim sa ako z iného cesta, už som sa úplne asimilovala.“ Vyučovala ruštinu na tunajšej univerzite na Katedre cudzích jazykov. Vianoce podľa jej slov na Kryme zvlášť neoslavovali. „V tú dobu Vianoce ako narodenie Krista oslavovali len nábožné rodiny, my sme skôr oslavovali Nový rok, no keďže starká bola pobožná, vždy sme si ich pripomenuli. Ale žiadna veľká večera nebola, akurát sme sa stretli všetci za rodinným stolom a starká sa pomodlila. Večera bola normálna, nejaká saláma, syr, chlieb a ešte oriešky. Stromček, ktorý siahal až po povalu, sa u nás ozdoboval na Silvestra. Aj večera bývala impozantnejšia, to už bol hlavný sviatok. Keď sme boli so sestrou malé, otec robil Deda Mráza. Zastal si za okno, zaťukal naň a doniesol nám darčeky. Keď sme boli väčšie, čakali nás pod stromčekom. Po večeri sa chodilo k priateľom a mladí na tancovačku.“ Na slávnostne prestretom stole bývala ryba v aspiku, tradičný boršč a zemiakový šalát - s červenou repou a bez majonézy. A ešte ovocie a sladkosti. „Taký zemiakový šalát robievam aj tu, na Slovensku, je vynikajúci a v rodine ho majú radi. Ale nie na Vianoce, prispôsobila som sa slovenským tradíciám. Manžel povedal, že za tých vyše päť rokov, ktoré v Moskve strávil, mu už toho boršču stačilo, že už chce slovenské jedlá. Takže vianočné menu u nás pozostáva klasicky z kapustnice, ryby a zemiakového šalátu s majonézou. Ale kapra už nechcem; raz som sa takmer zadusila kostičkou,“ zasmiala sa. „A robievam tiež opekance s makom, tie na štedrovečernom stole nesmú chýbať, najmä manžel si na ne potrpí. Niektorí hovoria, že na štedrovečerný stôl mäso s výnimkou rybaciny nepatrí. My takéto predsudky nemáme, jedávame aj kačacie stehná a k nim zemiaky alebo ryžu. A na záver je ešte klobása alebo vyprážané rezne. Nemôžem však povedať, že som absolútny ateista, ctím si zvyky, a tak chodievame na Štedrý večer na polnočnú omšu do kostolíka v Kováčovej. Ten sa nám páči, je veľmi útulný,“ prezradila.
Je pochopiteľné, že z rodnej vlasti si priniesla aj vlastné špeciality, ktoré si obľúbila aj jej rodina. „Občas robím niečo ako talianske ravioly, no cesto plním mäsom. Tiež robievam plov, čo je veľmi pikantné rizoto, ktoré som sa naučila u Uzbekov. Väčšinou s jahňacím mäsom a keď nie je, miešam ho aj s iným mäsom. Je také premastené so žltou ryžou a je v ňom veľa cesnaku, cibule a mrkvy.
Šunka obalená v cukre
Petrovi Rovňanovi, ktorý už niekoľko rokov pravidelne meria lietadlom cestu medzi Slovenskom a Spojenými štátmi, na americkom kontinente naša kuchyňa nechýba. „Vždy, keď sa vrátim, hneď na druhý deň idem na bryndzové halušky, ale to je všetko. Orientujem sa skôr na kozmopolitnú kuchyňu, skôr mi u nás chýbajú veci, ktoré sa tam dajú kúpiť. Neuveriteľný výber dresingov od jahodovo-černicového až po krémovo-cesnakový, ale jogurtový, kým u nás sú z majonézy. Pohybujem sa väčšinou po východnom pobreží, blízko mora, kde sú v ponuke úplne čerstvé ryby. Dať si u nás takmer surový stejk z tuniaka, to riskujete zdravie.“ Tradičné vianočné menu v Spojených štátoch neochutnal, Vianoce vždy trávi doma, no keďže tam trávil aj december, vianočnú atmosféru si stihol dokonale vychutnať. „Je to komerčná záležitosť, ľudia však Vianoce prežívajú naplno. Všetko svieti, na Floride obvešajú elektrickými sviečkami palmy, ale to aj na Halloween.“ Predvianočná nákupná horúčka začína už počas sviatkov Thanksgiving (Deň vďakyvzdania) a Halloween, ktoré sa reklamnými akciami v obchodoch prelínajú. Vianočným tradičným jedlom je moriak, Peter však pozná niekoľko miešaných rodín - ona Slovenka, on Američan. „Radi sa prispôsobujú, chcú okúsiť niečo nové, tešia sa, že budú mať niečo slovenské,“ dodal Peter, ktorý si do Spojených štátov chodí skočiť padákom z lietadla. „Prisťahovalci si berú so sebou všetko, všetky svoje zvyky, náš národ sa však v Amerike rýchlo asimiluje, stráca v sebe to slovenské a zanedlho sa z našincov stanú ozajstní Američania. Rýchlosť asimilácie závisí aj od toho, v akom veku prídu do inej krajiny, pravdou však je, že Slováci sa nezdružujú v komunitách, aké majú napríklad Poliaci, Bulhari, Rumuni či prisťahovalci z bývalej Juhoslávie. Tí sa pravidelne stretávajú, držia spolu a pomáhajú si.“
Čo netypické pre našu kuchyňu ochutnal mladý Zvolenčan v Amerike? „Prvý raz som tam jedol šunku na sladko, ktorú niektoré rodiny pripravujú aj na Vianoce. Je to údená šunka obalená v cukre, ktorý na povrchu trochu skaramelizuje, takže šunka má sladkú chuť. Jedol som ju s hranolkami, tie majú ako prílohu, k čomu môžu. Robia aj sladké zemiaky. Nie sú zlé, no mne skôr chutia namiesto dezertu, nie ako príloha k jedlu,“ dodal Peter.
Ľubica MOJŽIŠOVÁ
