Ján Selecký pôsobí vo zvolenskom divadle 32 rokov. Na javisku stvárnil viac ako 120 postáv. Momentálne účinkuje v predstaveniach Lýsistrata, Lakomec, S tvojou dcérou nikdy, Len nijakú paniku. Už 30 rokov s ním dozrieva postava Mikuláša, s ktorou vždy v decembri teší deti na rôznych večierkoch. Popri hereckej profesii si vyskúšal aj režisérsku s viacerými ochotníckymi súbormi. Svoju hereckú dráhu však pripisuje náhode. Absolvent lesníckej školy začínal ako technický pracovník v bábkovom divadle v Banskej Bystrici. K deťom má blízky vzťah, a tak sa zakrátko naučil hrať s bábkami. Odhrnul oponu a vykročil dopredu. Na dosky, ktoré znamenajú svet. Vtedajší riaditeľ divadla Stanislav Kmeť ho nahovoril na štúdium herectva na bratislavskom konzervatóriu. Skúsil to. Urobil skúšky, prijali ho... V roku 1974 mu dramaturg zvolenského divadla Július Tréger ponúkol angažmán. A tak rodený Bratislavčan zakotvil vo Zvolene.
Narodil sa 23. mája 1949. Rovnaký dátum narodenia mal aj herec Vladimír Durdík. Možno to nebola len náhoda, že sa stal hercom. Možno mu jeho herecký osud predurčili hviezdy. Ján Selecký si však myslí, že herecká dráha nebola v jeho prípade zvlášť rozumným rozhodnutím...
O akom povolaní ste snívali ako dieťa?
Chcel som byť chirurgom a tento sen ma „drží“ dodnes. Preto rád pozerám filmy z lekárskeho prostredia.
Prečo ste sa teda stali hercom?
Priznám sa, bol som lajdák, nechcelo sa mi učiť a sna o medicíne som sa vzdal. Zato teraz, ako herec, sa učím stále... Riaditeľ bábkového divadla, kde som začínal ako technický pracovník, ma nahovoril na štúdium herectva. Skúsil som to... A herectvom sa živím dodnes.
Bolo to dobré rozhodnutie?
Nie, nemyslím si to, neviem, či sa na herectvo hodím. Mám citlivú povahu, a tak sa ťažko prevteľujem do záporných postáv. V tomto obdivujem napríklad Štefana Šafárika, ako ľahko zvládne zahrať povedzme titulnú rolu v Lakomcovi. Nesedia mi veľmi ani komediálne postavy, v ktorých musím hrať, pretvarovať sa. Myslím, že v inej práci by som mohol viac dokázať. Mal som síce veľa pekných postáv, ale v inom zamestnaní by som bol možno úspešnejší aj spokojnejší. Možno aj chirurg by bol zo mňa lepší.
Čo by ste teda najradšej robili dnes, keby ste neboli hercom?
Mám rád deti, preto si viem predstaviť, že by som robil v škôlke, aj keď je to skôr ženské povolanie. Alebo v rehabilitačnom ústave pre choré deti.
Preto ste sa tak zžili s postavou v kostýme Mikuláša?
Je pravda, toho hrám veľmi rád, hoci si často pritom aj poplačem. Kedysi som robieval aj štyridsať Mikulášov za mesiac. Aby som to stíhal, za čias súdruhov má čakávali a vozili „613-tky“. Raz ma dokonca viezli poprašovacím lietadlom. Veľmi citlivo však vnímam každú detskú bolesť. Prežívam ju spolu s deťmi. Zvyknem ich pochváliť - že vidieť, že sa o nich mamička a otecko dobre starajú. Keď mi nevinným hláskom povedia, že mamičku či otecka nemajú, neraz mi vyhŕknu slzy do očí. Asi preto mám slabosť na romantické filmy. Aj keď viem, že príbeh skončí happiendom, úplne ho prežívam a normálne pritom plačem. Som rád, keď je druhý šťastný a ja to šťastie prežívam s ním. Sám som ho veľa nemal. Mama mi zomrela, keď mala 45 rokov, otec mi už tiež nežije. Okrem sestry a vlastnej rodiny nemám žiadnych blízkych príbuzných. Ani starých rodičov, ani strýkov či tety.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?
Ľudskosť. Ondrík Mojžiš mal v muzikáli Cigáni idú do neba repliku „múdremu neraď a hlúpemu niet pomoci“. Veľa ľudí je zlých a ja neviem prečo, veď všetci sme na tej istej loptičke. Zo Zemegule sa nikam nedostaneme, napriek tomu si ubližujeme. A ničíme si prírodu.
Vaše záľuby?
Čítanie a prechádzky v prírode v každom ročnom období.
Váš životný sen?
Nemám veľké sny. Budem rád, ak sa s manželkou dožijeme v zdraví pokojnej penzie. Aby sme si spolu oddýchli na chalúpke. Kedysi sme s divadlom absolvovali aj 29 zájazdov za mesiac, nemali sme s manželkou na seba veľa času, preto dúfam, že si to vynahradíme ako dôchodcovia.
Váš najobľúbenejší autor a najobľúbenejšia kniha?
Erich Maria Remarque a jeho knihy Na Západe nič nové, Traja kamaráti...
Najobľúbenejší film a najobľúbenejší herec?
Romantické filmy a tiež filmy so silným emotívnym príbehom typu Statočné srdce či Tanec s vlkmi. Najobľúbenejší herec Mel Gibson.
Čo vo vás dokáže vzbudiť pocit šťastia?
Keď sa zídeme celá rodina v zdraví. To nie je fráza. Manželka prekonala nedávno vážne rakovinové ochorenie, takže viem, že zdravie je v živote to najcennejšie. Keď som chodil s manželkou na onkológiu a videl tam tie zúfalé detské tváre... Na čo sa naháňať za veľkým domom a robiť v niekoľkých zamestnaniach, aby ho človek splatil? Do hrobu si z neho nevezme ani tehličku. To nehovorím zo závisti. Je iné, keď niekto na ten dom má a iné, keď sa niekto kvôli novému domu doslova pretŕha. Aj za cenu vlastného zdravia.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
Keď niekto blízky vážne ochorie.
Čo vám dokáže zlepšiť náladu?
Úspechy mojich detí.
Máte syna aj dcéru. Čomu sa venujú?
Erik, ten bude mať tridsať rokov, pôsobí na Technickej univerzite vo Zvolene a popri zamestnaní si robí doktorandské štúdium. Erika, ktorá má 23 rokov, je profesionálnou vojačkou. Je to paradox, pretože ani ja, ani Erik sme na vojenčine neboli.
Ktorá vlastnosť vám komplikuje život?
Zábudlivosť. Neustále strácam kľúče. Priznám sa, stratil som aj obrúčku, keď som ju na divadelnom zájazde nechal pri umývaní rúk na umývadle. Život mi komplikuje aj fajčenie, ale to je skôr zlozvyk.
Ako by ste charakterizovali sám seba?
Som nerozhodný a ľahko ovplyvniteľný. Keby mi niekto povedal, choď študovať niečo iné, dnes by som bol asi inde. Ale ja som stretol Stanislava Kmeťa a ten mi povedal, choď študovať herectvo... Mám pocit, že vždy som bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
