„Čistokrvné psy, akým je aj tento čierny labrador, sú u nás skôr výnimkou,“ hovorí správca Roman Vaňo.
Eduarda ktosi obesil v lese, no prežil. Zachránili ho. Zvesili ho zo stromu a vzali so sebou. No aj záchrancovia, rovnako ako predchádzajúci majiteľ, sa napokon ukázali ako ľudia bez súcitu. Boli to strážnici istého objektu, pri ktorom psa uviazali na reťaz a týrali. S nemým zvieraťom nemali zľutovanie. V bitke sa priam vyžívali. Do takej miery, že im Eda odobral pracovník štátnej veterinárnej správy. Edík sa ocitol v karanténnej stanici vo Zvolene. Tam zistil, že na svete sú aj dobrí ľudia. Ľudia, ktorí sa o neho postarajú s láskou a nehou. Takých našiel aj v novej rodine, ktorá si osudom ťažko skúšaného Edíka nakoniec adoptovala.
Našťastie, takéto kruté osudy väčšina štvornohých obyvateľov karanténnej stanice vo Zvolene nepozná. Týrané a podvyživené psy sú tu podľa slov správcu Romana Vaňa skôr výnimkou. „Neraz sme mali telefonát, v ktorom nás ľudia upozornili na suseda, že týra svojho psa, aby sme ho zachránili. To však nie je v našej právomoci, my nemôžeme vstupovať na súkromný pozemok, takéto prípady rieši štátna veterinárna správa. K nám sa dostanú len psy stratené alebo túlavé. V porovnaní s inými preplnenými útulkami je náš so 60-miestnou kapacitou naplnený len z tretiny. Väčšinou sú to stratené psy, ktoré majú svojich majiteľov. Najmä teraz, po Silvestri, keď poutekali vystrašené z búchania petárd. Niektoré si už majitelia vzali, po niektoré si majú prísť,“ ozrejmuje správca. „Keby mali známku, sami skontaktujeme majiteľa, no v tomto smere sú ľudia nezodpovední. A aj psíky si zvyknú známku strhnúť, takže väčšinou musíme počkať, či sa majiteľ prihlási.“ Ak sa neprihlási, začnú preňho hľadať nového majiteľa. Psa neutratia takmer žiadneho, ani po skončení 28-dňovej zákonnej karantény. „Ak nemusíme, psy neutrácame. Len v prípade, že je pes enormne agresívny, neprispôsobivý, neovládateľný. Pre ostatných vždy, skôr či neskôr, nájdeme nového majiteľa. Poznám aj takých, čo majú doma už päť či šesť psíkov, všetky z útulku. Najdlhšie sme sa o psa starali asi polroka.“
S nechcenými štvornohými vianočnými darčekmi Roman Vaňo skúsenosti nemá. Skôr naopak, pred Vianocami telefóny neustále drnčia, ľudia si chcú psíka adoptovať. Viaceré putujú aj za hranice Slovenska. „Spolupracujeme s takzvanými záchranármi psov, ktorí im hľadajú náhradné domovy. Mnohé psy dnes žijú v Čechách, no viaceré sa dostali aj do Nemecka, Rakúska či Švajčiarska,“ hovorí správca. „Buď im nový domov sprostredkujú záchranári, alebo si nového člena rodiny nájdu na našej webovej stránke. Krátko pred Vianocami sme tu mali tiež týraného psa, priviezli ho k nám z Banskej Bystrice. Bol to ‚orech‘, akási obdoba nášho ovčiaka, ale čisto biely. Na chrbte mal staršie poranenie, možno popáleninu. Už to mal zarastené. Dnes má nový domov na fare v Nemecku – medzi koňmi a ovcami. Tam sa psíky majú lepšie ako my tu,“ skonštatuje Roman Vaňo s úsmevom. „Mali sme tu napríklad dvojročnú nemeckú dogu, bol to albín. Priniesol ho istý pán. Nakontaktovala sa s nami rodina z Nemecka, ktorá objavila jeho fotografiu na internete. Doslova sa doňho zamilovali, hoci doma mali už dvoch psov. Prešli za ním 1200 kilometrov, aby si ho mohli osobne prevziať. Keď sa s ním vrátili, vzali ho na kliniku. Hneď podstúpil tri operácie. Operovali mu obidve oči; na jednom šedý zákal, na druhom mal čosi s viečkom. A ešte mu operovali bedrový kĺb. Sú to ťažké plemená, s bedrovými kĺbmi zvyknú mávať problémy. Dnes je už zdravý a je vraj rodinným miláčikom. Poslali mi k novému roku blahoprajný list aj s jeho fotografiami.“
Ani ďalšia dievčina z Nemecka neváhala merať stovky kilometrov, aby si vo Zvolene odkúpila dve fenky, ktoré objavila takisto na internete. „Jednu našli túlať sa pri obchodnom dome v Banskej Bystrici, mala veľký svrab.
Tá dievčina si hneď chcela prísť po ňu, nevedela sa dočkať, ale so svrabom sa psy nesmú prevážať. Liečili sme ju tri mesiace. Dievčina nás neustále kontaktovala, pýtala sa na jej zdravie. Požiadala nás, aby sme fenke kúpili špeciálne krmivo, že ho potom uhradí. Bolo to veľmi drahé krmivo, 10-kilové vrece za 103-tisíc korún,“ spomína správca.
Väčšina štvornohých obyvateľov karanténnej stanice sú takzvané orechy, pouličné zmesi, a väčšinu tvoria fenky. Najvyhľadávanejšie sú zo strany „adoptívnych rodičov“ malé psy a záujem je predovšetkým o čistokrvné. Také sú však v útulku momentálne len dva. A nie sú malé. Jedným je rodézsky ridgeback, ktorého našli na stanici v Žiari nad Hronom. Druhým je čierny labrador. Jeho majiteľ narýchlo odcestoval na dlhší čas do zahraničia, a tak psa priniesol do útulku. Roman Vaňo je presvedčený, že dlho u nich nezostane a rýchlo nájde nového majiteľa. „Ľudia si nás mýlia s obchodom, myslia si, že u nás lacno prídu k čistokrvnému zvieraťu. Čistokrvné psy sa však k nám dostanú málokedy, sú to drahé psy, také majitelia nevyhadzujú, ale predávajú,“ vysvetľuje. Keďže kapacita útulku nie je využitá, časť kotercov využíva stanica na hotel pre psov a za finančný poplatok sa stará aj o štvornohých miláčikov, ktorých majitelia na istý čas odcestovali.
Na služby karanténnej stanice si už ľudia zvykli. Najmä v období vianočných sviatkov nosia opusteným obyvateľom tohto útulku rôzne dobroty. Väčšinou rôzne psie konzervy, salámy, granule... „Mäso a kosti nepotrebujeme, toho máme dosť, plnú mrazničku,“ hovorí Roman Vaňo. Koľko mäsa však denne spotrebujú, to odhadnúť nevie. „Sú to rôzne odrezky, kože, paprčky, kosti na vývar... Varíme im ich s cestovinami alebo s granulami, pretože samotné granule veľmi nechcú. V kombinácii s mäsom im voňajú lepšie,“ doplní.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
Foto: Daniel VALACH
