Hovorí sa, že nezdravé jedlá sú najchutnejšie. A je to pravda. Veď kto by nemal rád lahodne vyúdené klobásky, ružovkavú slaninku, dymom voňajúce rebrá a šunky? Na domácej zakáľačke sa ich dorobí dosť, ale ak nemáte vo dvore svojho domu postavenú vlastnú udiareň, alebo žijete v paneláku, máte problém. Mestské udiarne neexistujú a tak zostáva jediná možnosť, požiadať o službu niekoho, kto udiareň má a hlavne, kto údiť vie. Aby klobásky a slanina dostali tú správnu chuť alebo aby nesplesniveli, je potrebné dokonale ovládať tento kumšt. Emília Jedličková zo Zvolena sa v údení vyzná. Veď ako sama tvrdí, základy sa naučila od rodičov. K nim pridala vedomosti načerpané z literatúry a hlavne z praxe. „Žila som na dedine a rodičia chovali prasiatka. Výrobky bolo potrebné zakonzervovať a keďže vtedy neboli mrazničky, údili sme ich,“ spomína. Najväčší nápor a najviac požiadaviek na zaúdenie výrobkov má od známych a rodiny pred Vianocami. Vtedy vraj spáva len dve hodiny, lebo na údenie treba dohliadať. Druhá várka sa nahrnie po sviatkoch, na Fašiangy. Aj teraz jej v udiarni, ktorú má postavenú na dvore rodinného domu, visia klobásy a slanina. „Každý druh výrobku si vyžaduje svoje. Je rozdiel údiť klobásy a napríklad slaninu, či šunku,“ vysvetľuje pani Milka a dodáva: „Dôležitá je aj ich príprava. Záleží na tom, akú použijete papriku, ako je výrobok odstáty a koľko vody obsahuje. Toto všetko má vplyv na konečný výsledok.“ Klobásy údi pani Milka dve - tri hodiny denne, tri až päť dní, slaninu aj týždeň. „Slanina je dobre zaúdená vtedy, keď je na nej zaúdená koža. Dôležité je, aby bola aspoň týždeň pred údením v náleve a aby ešte trochu obschla,“ podelila sa so skúsenosťami. Šunku s kosťou je vraj potrebné pácovať až dvadsať dní, aby dobre prešla rôsolom. Ak sa v ňom objaví krv, je potrebné nálev vyliať a urobiť nový. V prípade, že šunku zle pripravíte, môže sa po vyúdení začať pri kosti kaziť.
Na údenie stačí pani Jedličkovej malá drevená búdka a starý hrniec, do ktorého prikuruje. Nakladie do neho najskôr raždie na rozkúrenie, neskôr väčšie kusy dreva. „Raždie používam zo slivky a na kúrenie tvrdé drevo alebo piliny, napríklad z buka. V udiarni sa nesmie kúriť mäkkým drevom, lebo vypúšťa smolu, ktorá zhorí a vytvára sadze. Pred doúdením zvyknem pridávať aj za hrsť borievok, aby mäso od nich chytilo arómu,“ prezrádza tajomstvá úspešného údenia. Prikladať začína pani Milka vždy večer. Keďže hlavnou zásadou je, aby drevo nehorelo, len dymilo, musí na celý proces neustále dohliadať. „Pozriem sa z okna a keď sa dymí, viem, že sa údi. Keď ide dym pomenej, tak sa idem pozrieť, čo sa v udiarni deje,“ hovorí. Mäso údi len päť - šesť hodín v noci, vraj preto, že vtedy je chladnejšie. Cez deň ho necháva „odpočinúť“, aby nezhorklo. „Táto zima nie je najlepšia na údenie. Je dosť teplo. Najlepšie je, keď mrzne. Potom sú klobásy nadránom trochu primrznuté. Aj slaninu treba po údení nechať premrznúť. Ja vyúdenú slaninu dávam do chladničky, v ktorej teplotu nastavím na približne mínus 5 stupňov. Takto mi vydrží celý rok,“ dodáva pani Milka.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
