Dzurinda by chcel byť reportérom

Trochu určite... Treba však povedať, že ani manželka, ani deti mi nikdy nezazlievali, že som bol iba málokedy doma. Aj keď sme sa o tom nikdy nerozprávali, cítil som ich podporu. Musím však priznať, že až teraz som sa spriatelil so svojimi deťmi.

Staršia dcérka má... Počkajte, narodila sa štvrtého marca 1985 a teraz je rok 2007. Takže Zuzana bude mať v nedeľu dvadsaťdva rokov. Janka mala 12. februára devätnásť rokov.

Áno, je to tak. No pár dní do roka som sa pre rodinu snažil vždy ukradnúť.

To ste veľkým optimistom. Sviatok bol, keď som sa domov dostal pred polnocou. Sem tam sme spolu strávili nedeľu, celý víkend ani nie. Taký si nepamätám. Čiže, môžem to zhrnúť na Veľkú noc, Vianoce a približne desať dní dovolenky v lete.

Viete, že hej? Neviem, či to môžem takto nahlas, no pred Vianocami som napríklad prášil koberec. Vonku, pred domom. Bývame v uzavretom činžiakovom komplexe, v strede ktorého je dvor a uprostred neho oceľová konštrukcia na koberce. Jeden večer mi žena povedala, že nášmu kobercu by veľmi prospelo, keby som tú konštrukciu využil.

Sem tam som pri prášení koberca zaregistroval, že sa na niektorom okne odchýlila záclonka. Zrejme im to dobre padlo.

Ešte nie...

To ste trafili presne. Záujem, aby sme si v lete urobili väčšiu dovolenku, som už zaregistroval. Zatiaľ som doma vypísal tender, účastníci dovolenky sa môžu ešte niekoľko týždňov vyjadrovať. Potom to vyhodnotím – sám.

Zrejme by to bola kombinácia vody – mora a spoznávania kultúrnych pamiatok.

Cez zimu predovšetkým na Slovensku. V lete sme chodili k moru – Grécko, Taliansko, Chorvátsko.

Fíha, to je pekná otázka... Viete, že sa mi páči vaša robota?

Viem, však ani politika nie je ľahké remeslo. Keby som si pustil fantáziu na špacír, rád by som ako televízny reportér komentoval napríklad futbalový zápas Arsenal - FC Chelsea. Alebo finále Wimbledonu, v ktorom by hral Dominik Hrbatý. Páči sa mi práca reportéra, ktorý musí hneď reagovať na nové fakty. Na tejto profesii ma niečo priťahuje. Ej, ale by som dal politikom...

Často sa na východ vraciam. Keby som však mal povedať, prečo by som sa na východ vrátil, bolo by to hlavne kvôli turistike. Kvôli Slovenskému raju, kde som začal behávať, kvôli Spišskému hradu, Vysokým Tatrám. Milujem kultúru, históriu i prírodu východného Slovenska.

Môžem povedať, že dobre. Nestáva sa mi, že by sa ľudia správali voči mne zle. Skôr naopak. Nehanbím sa však povedať, že cítim aj veľký rešpekt. Cítim tiež poznanie ľudí, že sme to so Slovenskom nielen mysleli dobre, ale sme urobili aj kus práce pre to, aby sme ho posunuli dopredu.

City možno meniť nielen v láske, ale aj v sympatiách voči politikom. Obyčajne je to otázka poznania, kontaktu a komunikácie. Ľudia dokážu zmeniť svoj názor. Minule mi jeden človek napísal, že sa osem rokov snažil na mne hľadať iba chyby. Po tom, čo sa tu deje od vlaňajšieho leta si však uvedomil, ako ďaleko Slovensko prešlo za tých osem rokov. Dnes by už volil inak ako v lete 2006. Viete si predstaviť, akú radosť som mal z takéhoto listu.

Samozrejme, že sme to vedeli. Lenže to už bola opäť iba politika. A Mikuláš Dzurinda sa nám nenápadne presunul z pozície obyčajného človeka do pozície politika. Najvyšší čas rozhovor skončiť.