Obec mala dvetisíc ľudí a tri školy
Uprostred Vígľašskej Huty – Kalinky je budova, o ktorej už iba tí starší hovoria ako o bývalej škole. Dnes je obyčajným rodinným domom. „Niekedy tu bola škola od prvého po piaty ročník. Starší chodili do Slatinských Lazov,“ povedala nám Anna Harazínová, ktorá býva v starej škole. Popravde, s rodinou žije v učiteľskom byte. Triedy, ktoré sú oproti, neobýva nikto, je z nich dielňa. Za školských čias pani Harazínovej chodili deti do školy dopoludnia i popoludní. Bolo ich však viac ako v súčasnosti. Stihol učiteľ venovať sa dvom ročníkom naraz? „Pravdaže, mali aj iný prístup k deťom, ako majú učitelia dnes. Na druhej strane vyučovanie nebolo také náročné,“ dodala A. Harazínová. Jej učiteľ Ján Dubalaj učil v škole aj s manželkou. S nimi ešte Anna Pašková z Vígľaša. Blízkosť učiteľovho bytu bola výhodou, mal školu vždy pod kontrolou. Sama pani Harazínová začínala v školských laviciach v šesťdesiatom šiestom. Vtedy ani netušila, že sa raz do školy i presťahuje. Budovy boli dlho opustené a preto musela rodina do bývania veľa investovať. „Kupovali sme to v roku 1995 už od rímskokatolíckej cirkvi, pretože v minulosti tu bola cirkevná škola,“ dodala A. Harazínová. Domáca pani netušila, koľko môže mať stará škola rokov. Spýtali sme sa ďalších - veď na svoju školu si pamätá hádam každý. „Ja som sem začal chodiť v päťdesiatom treťom,“ vysypal zo seba Ondrej Ďuriš. Vtedy bola škola už štátna, pomaly sa začal budovať socializmus. V tej dobe vraj navštevovalo školu aj sto detí. Takéto množstvo sa zákonite nemohlo pomestiť do lavíc a tak chodili do školy aj popoludní. Len v osade Vrchy vraj bolo niekedy toľko obyvateľov, ako je teraz v celej dedine. A sama osada je už celkom prázdna – sú tam iba chalupy. Pán Ondrej si spomína i na svojho učiteľa. Volal sa vraj Ján Kukula a učil tiež so svojou manželkou. Akí boli vtedy učitelia? Nuž, rôzni. Niektorí si spomínajú na telesné tresty a iní, ako aj pán Ondrej, nie. „Ani neviem, či ma učiteľ niekedy udrel,“ dodal. Budovanie socializmu učiteľa z obce nakoniec vyhnalo. Nechcel sa prispôsobiť miestnym funkcionárom a preto musel odísť. Neskôr učil v Detve, kde robil i riaditeľa. Ťažko si dnes predstaviť, aké to bolo v dobe, keď školu navštevovalo sto detí. To muselo byť v obci poriadne živo. „Nebola taká premávka... A učiteľ navyše vždy vyšiel von a zavelil: Domov! Nechcem tu nikoho vidieť! Všetci sa len tak tratili...,“ dodal. Dochádzka do školy bola rôzna, niektorí žiaci museli doma pomáhať pri gazdovstve a do školy ich rodičia jednoducho nepustili. Z lazníckych usadlostí to niektorí mali do školy aj päť kilometrov. Najhoršie bolo v zime, niekedy museli deťom najprv s volmi preorať chodník, aby sa vôbec dostali do školy. A prečo škola skončila? „Nebolo už toľko detí,“ dodal Ondrej Ďuriš.
Školský rok 1978/79 už začali všetky deti z Kalinky v Slatinských Lazoch. Dnes je v obci okolo tridsať školopovinných detí, čo by možno na nejakú malotriedku ešte vyšlo. „Ani náhodou,“ rezolútne zamietol myšlienku starosta a dodal: „Nie je to o tom, či by sme chceli alebo nie. Prvá vec – nie je to efektívne. A učiť detí viacerých ročníkov spolu by určite bolo na úkor kvality.“ Tu a tam sa volanie po škole predsa len v ľuďoch ozve. „Ide skôr iba o nostalgiu starších. Kedysi sme tu školu mali, teraz nie... Rozkvet obce kumuloval okolo roku 1938, vtedy mala obec takmer dvetisíc obyvateľov a tri školy. Jedna bola evanjelická, druhá katolícka a tretia štátna,“ dodal starosta. Ľudí živilo prevažne poľnohospodárstvo, po vojne však viacerí začali odchádzať za prácou. Chotár mal do päťtisíc parciel. Dnes má obec 370 obyvateľov a na otázku, či odchádzajú najmä mladí, starosta so smiechom dodal: „Už odišli.“ Rovnaké problémy majú i ostatné obce ako Horný Tisovník alebo Stará Huta. K návratu sa vraj občas stroja dôchodcovia, ktorí žijú inde a po rodičoch zdedili nejaký majetok v obci. Len máloktorí sa však odhodlajú skutočne presťahovať do miest svojej mladosti.
(ms)
Škola a žandárska stanica boli prvými murovanými budovami
Kedysi boli školy samozrejmosťou aj v tých najmenších obciach. Dnes sú skôr výnimkou. Stará Huta tiež nemá školu, deti dochádzajú na Vígľaš. „Niekedy bola v obci školská budova. Časť z nej slúži teraz pre Klub mladých, bolo v nej však i kaderníctvo. Momentálne ani to nefunguje. Časť školy, ktorá slúžila pre prvý až štvrtý ročník, je už zbúraná. Neboli na to financie,“ vysvetlil nám starosta Jozef Hudec. Rekonštrukcia budovy by vraj nebola efektívnou investíciou, čo potvrdili aj odborníci. Na rozdiel od školy, škôlku si obec zachovala, hoci ani tá nie je práve preplnená. Navštevuje ju trinásť detí, niekedy ani tie nie. Začiatkom februára bola napríklad zavretá kvôli vysokej chorobnosti. Personál škôlky je skromný – kuchárka, upratovačka a riaditeľka. Tá je zároveň i učiteľkou. „Snažíme sa to udržať, no do budúcnosti... Detí je málo,“ povedal starosta a po chvíli zamyslenia dodal: „Ak ju raz zrušíme, už ju nikdy neobnovíme.“ Naše putovanie za starými školami pokračuje v Klokoči. Kedysi tu tiež mali svoju školu, na čo si ešte väčšina obyvateľov dobre pamätá. „Bolo to o niečom inom. Neučilo sa toľko jazykov ako teraz, vlastne iba ruština,“ zaspomínal si starosta Klokoča Jozef Výbošťok. Štúdium bolo podľa neho srdečnejšie, viac sa kládol dôraz na telesnú výchovu. Zaujímavosťou bol napríklad mandolínový krúžok, ktorý fungoval koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov. „Taký nemali nikde na okolí. Na mandolínach hrávalo aj dvadsať detí,“ dodal starosta. Krúžok viedol pán učiteľ Milan Sliacky, ktorý bol podľa starostu tvorcom kultúry v obci. Sám starosta už na mandolínu nechodil, iba ročníky pred ním. „Bolo to veľmi vydarené obdobie,“ dodal starosta. Populačná krivka bola rôzna, obec mala stavebnú uzáveru kvôli blízkosti vojenského priestoru, takže počet ľudí pomaly klesal. Viac ako sedemsto ľudí v Klokoči síce nikdy nebývalo, dnes ich je už iba 480. Zo školy je už dávnejšie predajňa potravín, budova však stále patrí obci.
V súčasnosti by vraj školu miestne deti nezaplnili, do Slatinských Lazov dochádza z obce asi tridsať detí a podľa starostu by to ani nebolo dobré. „Dnes sa deti učia aj dva svetové jazyky a takáto malá škola by im to už asi nevedela zabezpečiť,“ dodal starosta. V časoch, keď bola škola v Klokoči plná, mala obec i svoju žandársku stanicu, navyše v nej bolo sídlo polesia i notárskeho úradu.
Aké to bolo v malotriedkach? „Dobré, učiteľ učil aj so svojou manželkou. A pán Sliacky bol veľmi dobrý učiteľ,“ povedal Ján Vreštiak, ktorého stretávame pár metrov od bývalej školy. Väčšinu prestávok strávili žiaci na školskom dvore, kde – ako inak, hrávali futbal. Chýba v obci teraz škola? „Ani nie, väčšina detí chodí už na Vígľaš alebo do Slatinských Lazov autobusom. Spojenie je dobré,“ vysvetlil ďalší z domácich, Marián Konôpka. „Predsa len, je tam veľká škola, aj s telocvičňou... My sme napríklad telocvičňu nemali,“ dodal Ján Vreštiak. Podľa neho je bývalá škola jednou z dvoch najstarších budov v obci – oproti nej cez cestu je ďalšia. Bývalá žandárska stanica. Išlo vraj o prvé murované budovy v dedine. Dovtedy bolo stavebným materiálom drevo a strechy, tie sa pokrývali väčšinou slamou. Ale to už je na iný článok.
(ms)
