Na sliačskom salaši sa ešte v týchto dňoch ozýva veselý brechot psov a bľačanie takmer ôsmich stoviek oviec. No blížia sa veľkonočné sviatky, kedy tie najmenšie prírastky opustia svoj rodný košiar a vydajú sa na cestu za hranice republiky, do Talianska. Smutno za nimi bude nielen ich matkám, ale aj valachom, ktorí ich vypiplali a starali sa o ne. „Tento rok sa nám darilo,“ hovorí bačov pomocník Karol Račko. „Narodili sa nám viaceré dvojičky a dokonca aj dvoje trojičky,“ upresňuje informáciu s patričnou dávkou hrdosti. Príroda je múdra a keďže mamy ovečky majú len dva struky, väčšinou sa im nenarodia naraz viac ako dve jahniatka. Trojičky sú podľa pomocníka Karola výnimkou. Aby ovca dokázala aj tri svoje ratolesti vychovať, musí jej pomôcť človek. „Ovca ich dokáže vychovať len vtedy, keď dobre prezimovala a má dostatok mlieka. Keď však jahnence podrastú, vypijú ho oveľa viac a tak ich musíme dokrmovať. Najskôr im dávame Štarter, to je zmes podobná Sunaru, ktorý pijú malé deti. Neskôr, po dvoch-troch týždňoch, prejdú na Čojku,“ zasvätene vysvetľuje chovateľ. Rovnako ako matky, ktoré nemajú mlieko a dokrmujú svoje deti z fľaše s cumlíkom, dokrmujú muži pracujúci na salaši jahniatka. Ráno podoja kozy, ktoré tu tiež chovajú a to je signál pre hladný drobizg, že sa ide raňajkovať. „Behajú za nami ako za mamou, kým to mliečko nedostanú,“ s úsmevom na tvári hovorí valach Karol. A aj keď okúňavo, no predsa len priznáva, že každé z týchto jahniatok má aj svoje meno. Oni považujú chlapov za svoje mamy a chlapi si cez fľašu a cumlík tiež vytvorili ku každému drobčekovi osobitný citový vzťah. Karol Račko nám to hneď aj dokázal. Medzi stovkou oviec, ktoré sa cudziemu zdajú jedna ako druhá, s výnimkou tých, ktorých kabátiky sú akoby postriekané černidlom, bez rozmýšľania ukázal - „Toto sú dvojičky a toto je ich matka.“ Jednu z dvojičiek chytil a chcel povarovať v náručí. Kým sa mu to podarilo, poriadne sa natrápil, lebo jahniatko je už dosť ťažké. No predsa to len skúsil, veď ktovie, či ešte dlho bude mať takúto možnosť. „Väčšina barančekov pôjde do Talianska. Jahničky si nechávame na obnovu stáda,“ hovorí.
(schv)
Ovčiarstvo sa vraj nevypláca. Tvrdí to Miroslav Belička, majiteľ sliačskeho salaša. V tomto roku zhoršil obchody aj vstup Bulharska a Rumunska do Európskej únie, keďže chovatelia z týchto krajín zaplavili trh zvieratami zo svojich chovov. „Ceny baraniny klesli oproti minulému roku o desať korún za kilo,“ konštatuje Belička. Rovnako ako mäso, aj ceny vlny sú minimálne. „V minulosti sa napríklad ovčia vlna predávala za 150 korún za kilo, dnes len za 14 korún. Keď prídu strihači oviec, zaplatíme im za ostrihanie jedného zvieraťa 20 až 22 korún. To znamená, že zisk z vlny nám neuhradí ani náklady spojené so strihaním. Ovčiarstvo sa dnes naozaj neopláca, robíme to len my, ktorí máme k nemu od malička vypestovaný vzťah. Ktorí sme pri ňom vyrastali a sme pokračovateľmi svojich otcov.“
(schv)
