„Predstaviť moju osobu nie je veľmi zložité, pretože nepatrím medzi komplikované postavičky tohto regiónu. Na verejnosti sa veľmi neprezentujem, spolky nevyhľadávam, vlastností hodných bulváru mám pomenej a tak pomaly bilancujúc moju prvú štyridsiatku ani neviem, čo by bolo na mojom živote pre čitateľov až také zaujímavé,“ hovorí so smiechom Miroslav Sylvestr, vedúci lekár Polikliniky ministerstva obrany v Sliači, čo je detašované pracovisko Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. „Na druhej strane, mne pripadá môj život zaujímavý, taký fajn a ani by som ho veľmi nemenil, teda až na pár odchodov či rozchodov.“ Zaujímavé má tento lekár aj meno, ako nám prezradil, skoro pre každého je „Sylvestr“ dôvodom na otázku, či sa tak naozaj volá, kedy oslavuje a prečo sa tak vôbec volá. „No, vlastne neviem... Môj starý otec sa narodil vo Viedni, otec bol Moravan a na Morave som sa narodil aj ja. A tak asi odtiaľ máme toto životné spestrenie...“
Miroslav Sylvestr (1965) má tri atestácie; je praktickým lekárom pre dospelých, telovýchovným lekárom a tiež leteckým lekárom. Je rozvedený a má dvoch synov: 18-ročného Jakuba a 16-ročného Filipa.
Čím vás zlákala medicína?
Nie som veľmi cieľavedomý typ a preto, keď som na konci gymnázia nevedel kam ďalej, cieľ mi našla moja mama. Ja som sa pohrával s myšlienkou spoznať matematiku v praxi, keďže som chodil do matematicko-fyzikálnej triedy, ale môj čisto materiálny záujem o ekonómiu bol mojou mamou nahradený jej záujmom o syna doktora. Vedomý si tohto cieľa som cieľavedome zamieril do Hradca Králové študovať medicínu, nie však hocijakú, ale rovno na vojenskej škole. Ani jedno ani druhé mi veľa nehovorilo, len neskôr som sa dozvedel, že tá škola je ťažká i napriek tomu, že sa tam dalo dostať ľahšie ako na civilnú. No až tam som zistil, že niektorí civilní profesori sú schopní si svoj vnútorný odpor k vojenčine vybíjať na študentoch v uniformách, takže štúdium nebolo prechádzkou ružovou záhradou. No čo, užili sme si svoje, spomienky mám aj tak len tie veselšie a, našťastie, diplom Karlovej univerzity mi pripomína, že to malo zmysel, i keď druhýkrát by som to už asi neurobil. Knihy mi dali veľa informácií o ľudskom tele, ale viac som sa počas štúdií naučil o ľudských i neľudských vzťahoch a zistil som, že človečina je mi vlastne blízka a nerobí mi problém počúvať a cítiť. Povolanie lekára poskytuje možnosti pomáhať nielen pacientom, ale aj sebe a svojim blízkym, záleží na každom, ako sa s nástrahami vysporiada. A o tom je vlastne celý môj profesionálny život. Strávil som dvadsať rokov v uniforme ako vojenský lekár a keď som cítil, že už necítim, rozhodol som sa zmeniť manažérsku pozíciu na veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene za tú viac výrobnú, teda za návrat do ambulancie, bližšie k pacientovi. Lenže človek mieni, život mení a rýchly sled udalostí ma znovu postavil do vedúcej funkcie, tentoraz na vojenskú polikliniku v Sliači, ktorá bola v tom čase doslova v plienkach, s ambíciou aspoň prežiť. Od tej doby uplynuli už tri roky a poliklinika funguje a ja len dúfam, že v prospech nás všetkých.
O akom povolaní ste snívali ako dieťa?
No to teda neviem. Skôr mám pocit, že dospelácky spôsob života sa mi vôbec nepozdával a tak nejaké konkrétne povolanie mi to ani nemohlo vylepšiť. Asi by mi dodnes vyhovovalo nekonečné súťaženie na školskom dvore v čomkoľvek, čo sme na tú dobu dokázali vymyslieť v partii.
Z akých predmetov ste v škole mávali hrôzu?
Nespomínam si, že by bol taký extrémny predmet, skôr ma občas dokázali vyplašiť niektorí učitelia. Napríklad keď po nás učiteľ fyziky hádzal zväzok kľúčov... Už vtedy som vedel, že môže niekoho zraniť. Najväčšiu hrôzu som však predsa len zažíval na gymnáziu, keď som cez prestávku vyhrával v bleskovom šachu a bál som sa, že do triedy vojde profesor a my to nedohráme. To boli naozajstné šoky, alebo aj prvé lekcie v tanečnej boli hororu podobné.
Čo by ste najradšej robili dnes, keby ste neboli lekárom?
Posledných 22 rokov som sa nezamýšľal nad tým, čo by som robil, keby som nebol lekárom, ale viem, čo hovorím, keď poviem, že už by som nechcel byť zamestnancom. Lekárske povolanie je vo svojej podstate pekné, možno nie až tak u nás, ale ako k nám prišli krásne autá, prídu aj lepšie podmienky pre lekárov. Vedel by som si predstaviť 10 pacientov za deň, na každého čas aspoň 30 - 40 minút, v krásnom prostredí a bez stresu, no a ešte z toho vyžiť. Pekné, len sa toho dožiť.
Vaše záľuby?
Tie sa vlastne vyvíjajú spolu so mnou. Zamladi som veľa športoval, dokonca aj za diplomy. Chodieval som často do kina, vyhľadával som klubovú scénu a aj divadlo, hlavne malé javiskové formy mi mali čo povedať. Boli sme celá partia, dokonca môj spolužiak vyštudoval herectvo, tak dobre sme ho vypiplali. Mladosť som strávil v Banskej Bystrici, takže možno roduverní Zvolenčania tento rozhovor nedočítajú. Alebo súmestie rozorie medze? V súčasnosti o športe už len viac-menej rozprávam, do kina nechodím, do divadla len na kávu alebo ešte na záver hokejovej sezóny. Ale rád sa piplem okolo malých futbalistov, ktorých trénujem, piplem sa aj v záhrade po rodičoch a občas mám pocit, že sa piplem aj v robote.
Váš životný sen? Splnil sa?
Niekde som čítal, že ak sa sen splní, už to nie je sen, ale plán a ja nie som ten typ plánovača. Nemám nič konkrétne, možno nejaké krátkodobé ciele ako zarobiť, oddýchnuť si a znova zarobiť, asi ako každý. A aby sme boli všetci zdraví, a to je asi fakt len sen.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?
Patrilo by sa mi povedať, že zdravie, a napriek všetkému s tým súhlasím. Zdravie a veľa obyčajnej ľudskej radosti, to by bolo fajn.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
Keby som to mal odľahčiť, tak ranné vstávanie, ale vskutku najväčší pocit zúfalstva vo mne vyvoláva tragédia mojej sestry, ktorej sa zabil 21-ročný syn na aute. Nie je nič horšie, ako prežiť vlastné deti.
Ktorá vlastnosť vám komplikuje život?
Niekedy mám problém povedať nie a to mi v určitých súvislostiach robí problémy. Nie vždy je to ľahké a potom robím kompromisy, ktoré ma trápia v prípadoch, keď viem, že nie sú dobré. Občas mám problém s vyzváňaním mobilného telefónu. Ľudia si myslia, že cez mobil treba riešiť všetko a keďže ho mám, tak by som ho mal dvíhať v každom čase. Taká je doba, len občas má človek pocit, že je v celodennej službe. Zavolajú mi večer, či môžu prísť na vyšetrenie na druhý deň a keďže si to nikde nepoznačím, na druhý deň mám v ambulancii chaos a to ma čertí.
Kde inde by ste chceli žiť?
No asi najradšej tu. Strávil som trinásť mesiacov v USA a okrem toho, že som sa tam musel na staré kolená veľa učiť, čelil som aj problému tam zvanému homesick, inými slovami - cnelo sa mi. Ešte možno niekde v Európe, aby som dovidel domov, ale za vodou už určite nie. Ja som tu spokojný.
Ako by ste charakterizovali sám seba?
Vo svojej podstate som nekonfliktný typ, avšak so svojím vlastným názorom. Viem si za ním stáť, ale aj ho zmeniť, ak sa mýlim. Patrím medzi tímových hráčov, nerád som sám a tomu podriaďujem svoje správanie. Často mávam dobrú náladu a vtedy sa mám rád. Asi som sa narodil ako priťahovač funkcií, dokonca na prvom rodičovskom chcela učiteľka zo mňa urobiť predsedu ZRPŠ. Na druhej strane musím povedať, že nemám prílišný rešpekt pred funkciami, zvládam ich bez vredov, som skôr pohodový šéf. To sa asi na poliklinike teraz nasmejú...
Váš najobľúbenejší autor a najobľúbenejšia kniha?
Mám rád Daniela Heviera a jeho tvorbu pre deti. Posledné knihy, ktoré som čítal, boli od Dana Browna; dobre známy Da Vinciho kód a ďalšie tri diela. Dobré čítanie, i keď po prečítaní všetkých štyroch sa mi zdalo, akoby som čítal jeden nakopírovaný štýl v rôznych prostrediach.
Najobľúbenejší film a najobľúbenejší herec?
Asi by som mal preukázať svoje estetické cítenie... V prvom rade nemám v obľube horory, hlavne s deťmi a rôznymi „priblblými“ príšerami, i keď musím priznať, že na Votrelca 1 spomínam v dobrom. Asi neviem označiť jeden „naj“. Zo slovenských sa mi páčila Tisícročná včela, z českých Postřižiny, zo zahraničných Forest Gump, Schindlerov zoznam, Denník Bridget Jones. Z hercov staršej generácie Meryl Streep, Jack Nickolson, z mladších napríklad Brad Pitt a z tých krajších Angelina Jolie. Asi by som si spomenul aj na viacerých, nemám úplne vyhranený názor na človeka, skôr sa mi páči v tej alebo onej postave, ale o tom je celé herecké umenie.
Aká hudba sa vám páči?
Tí, čo ma poznajú bližšie, tak by prezradili, že som závislejší na Pink Floyde, ale nie je mi cudzí ani Iron Maiden, U2, Robbie Williams, Mozart, Gerschwin a rôzne iné, takže všehochuť.
Čo alebo kto vás naposledy najviac potešil?
Tešia ma moji najbližší, ktorých mám rád. Som vďačný za každý deň, potešila ma aj táto mierna zima a potešili ste ma aj vy ponukou na tento rozhovor. Ďakujem.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
