Cibuľu dal až za mäsom
Oficiálne detvianske družstvo tvorili Juraj Bódi, inak poslanec zastupiteľstva a Imrich Gužmer, ktorý je hlavným kontrolórom mesta. „Oproti vlaňajšku som úplne zmenil techniku varenia a aj pochutiny. Ak chce človek uspieť v súťaži, musí porotcov upútať niečím novým,“ povedal Juraj Bódi. Začal guláš netradične – na rozpálenú masť nedal cibuľu, ale hneď mäso. Až potom, keď pustilo šťavu, začal pridávať ostatné pochutiny, vrátane cibule. Použil tiež viac zeleniny a hodil i čili papričky.
Mäso z diviaka kombinované s hovädzinkou
Druhýkrát sa na súťaži vo varení gulášu zúčastnil Maroš Tumpach zo Zvolena, čo považoval za výhodu. „Mám už predsa nejaké skúsenosti,“ povedal takmer hrdo. A aký guláš navarili? „Dal by sa nazvať poľovníckym. Základ nášho gulášu tvorí mäso zo stehna divej svine, kombinované s kvalitnou mladou hovädzinkou,“ vysvetlil bez okolkov. Pomer nechcel zverejniť, vraj je to už predmetom tajomstva.
Zvolenčania v tíme Slatiských Lazov
Kým niektoré kuchárske tímy mali dovarené ešte predpoludním, iné sa pohľadom na hodinky vôbec netrápili a varili pokojne ako niekde na dovolenke. „Robíme taký klasický guláš. To znamená, na začiatku sme osmažili cibuľku, spolu s ňou sme dali ešte slaninku. Potom hovädzinu...,“ vysvetlil nám Štefan Mackovci. Podľa neho ani tak nejde o víťazstvo, dôležitejšie je, že sa zíde dobrá partia, ľudia sa zabavia a ešte k tomu aj dobre najedia. Pri tomto družstve bolo zaujímavé, že išlo tiež o Zvolenčanov, reprezentovali však farby Slatinských Lazov, kde majú chaty. Oslovila ich starostka a chatári súhlasili. Ako povedala nám, nabudúce dá dokopy tím z domácich kuchárov.
Glanc je vraj dôležitý
Čisto bravčový guláš varil málokto, väčšina ľudí mäso kombinovala. „Dúfam, že budeme úspešní,“ vyjadril sa s nádejou v hlase Peter Očenáš. Jeho družstvo však bolo kombinované až až. „Odkiaľ sme? No zo Stožku, z Čiech, Komárna a zo Zvolena,“ vymenoval gulášmajster Peter svoj dvanásťčlenný tím. Sám je kuchár, takže dobre vie, čo správny guláš má obsahovať. „Napríklad aj bylinky, červené vínko, borievku a na záver majoránku. Guláš by mal byť aspoň trochu pikantný,“ vysvetlil P. Očenáš. Dôležitá je vraj správna hustota a tiež takzvaný glanc na vrchu.
Ľahký stredoslovenský guláš
Presne takto nazval svoj produkt Robo Hraško. „Bravčovinka a hovädzinka... A ešte niečo, to je však tajné,“ dodal. Napokon svoje tajomstvo predsa len prezradil. Do gulášu hodili i trochu bravčového kolienka. Samozrejme, neúdeného. „Však nevaríme kapustu,“ vysvetlil Robo. Reprezentovali vraj Zvolen. A keď to chceme presnejšie, tak sú vraj reprezentantmi Zlatého Potoka. „A najpresnejšie bude, keď tam napíšete, že reprezentujeme vinotéku,“ doplnil R. Hraško.
Srnec a trochu hovädziny. Takéto zloženie takpovediac základných surovín mali vo svojom guláši Šulekovci z Kriváňa. Samozrejme, že šéfkuchárom bol otec Emil. V ich guláši už bolo takmer všetko potrebné, okrem tradičných pochutín ho vylepšili aj borievkou. Šulekovcom sa nakoniec podaril veľmi dobrý guláš a skončili na treťom mieste.
Všetko si doviezli na bicykloch
Kotlíky i kotly... Boli rôzne. Od klasických päťdesiatlitrových až po osemlitrové. „To je pokojne pre šestnásť ľudí,“ zhodnotil Jaroslav Lauko, ktorý varil guláš v jednom z tých menších kotlíkov. Jeho tím tvorili štyria ľudia, takže mali dostatočnú rezervu aj pre porotu. Varili klasiku – kombináciu hovädziny a bravčoviny. Čomu sa vyhýbali, to boli rôzne umelé ochucovadlá. „Všetko iba prírodné suroviny,“ dodal J. Lauko. Družstvo prišlo do Stožku z Detvy. Zaujímavosťou bolo, že išlo o jediný cyklotím na gulášmajstrovi. Na bicykloch mali upevnený kotlík a dokonca i pracovný stolík. Šťastím bolo, že napokon nevyhrali – veď prvou cenou bola práčka.
Roky robia rovnaký guláš
Najlepším gulášom bol podľa poroty produkt Mariána Kmeťa z Kriváňa a Jána Hukela zo Stožku. Bývalí kolegovia zo stožkárskeho Benzinolu sa do jelenieho gulášu pustili po deviatej a napokon všetko stihli načas. Ani oni nemali veľký kotlík – no postačil na nasýtenie celého tímu. A porota? O prvenstve vraj nebolo žiadnych pochybností. Kým o poradí na ďalších miestach dlho diskutovali, jednotku mali vybratú rýchlo. „Guláše začíname variť obyčajne 1. mája a potom ich varíme pri rôznych rodinných oslavách po celý rok. Na meniny, narodeniny i pri iných príležitostiach,“ vysvetlil Marián Kmeť.
Mäso namočili do vína
Neďaleko tímu cyklistov stáli silné motorky. Tie dávali každému najavo, že tu varia motorkári. Tak ako cyklisti, aj oni všetko priviezli na svojich strojoch. „Ešte aj stolík sme mali priviazaný na chrbte,“ zasmial sa Peter Matúška zo Stožku. Stretli sme ho pri kotlíku, ako poctivo miešal produkt motorkárov. A hoci ho viacerí jeho kolegovia nabádali, aby nič z tajomstva motorkárskeho gulášu neprezradil, dovolil nám do svojho kotlíka nakuknúť. „Mäso? To je hovädzí môčing, ku ktorému sme pridali aj hríby. Mäso sme však odvčera močili vo víne,“ vysvetlil nám P. Matúška. Vlani sa na gulášmajstrovi motorkári tiež zúčastnili, no nevyhrali. „To sme ešte nevedeli, čo je to glanc. Teraz to už vieme,“ povedal Peter a keďže sme netušili, o čom hovorí, dodal: „Glanc je šťava na vrchu. Podľa mňa je to masť, no to je nepodstatné. Porota však na tom bazíruje.“ Motorkári sa k vareniu postavili skutočne seriózne, ich cieľom bolo druhé miesto a sud piva. Uznajte, čo by robili s práčkou?
Varil aj bývalý starosta
Tri druhy mäsa použili aj vo firemnom tíme Asta. Gulášmajstrom nebol nikto iný ako bývalý starosta Slatiny Juraj Kováčik. Tri druhy mäsa? „Hovädzina, mäso z diviaka a tretie... To je tajomstvo,“ odvetil nám Juraj Kováčik. Naše naliehanie nám nebolo nič platné - kuchár sa zaťal. Ani presné zloženie korenín nám nepovedal. Tento tím varil v pomerne veľkom kotlíku – tiež medenom. Veď guláš robili nielen kvôli súťaži, ale aj pre zamestnancov firmy a pre hostí. Ako povedal nemenovaný člen tímu, do Stožku neprišli vyhrať – prišli sa s gulášom vyhrať. Aj J. Kováčik nám pripomenul, že tajomstvo dobrého gulášu je v medenom kotlíku.
Tretie miesto neobhájili
Vlaňajšie tretie miesto bolo prísľubom. Ivan Kostka zo Zvolena s rodinou zo Stožku vlani použili tri druhy mäsa a tento rok až štyri. „Bizón, stehno z kravy, bravčové rebrá som dal do toho vyvariť, no a ešte kilo diviny,“ vyrátal mäsový základ I. Kostka. Tisícdvesto korún iba za mäso. Z toho navaril pätnásť litrov gulášu. Jeho tím bol pomerne početný a tak vraj rozhodcom ostane iba ak spodok. Ako povedal hlavný kuchár, základ postavili na úspešnom guláši z vlaňajška.
Porota? Naslovovzatí odborníci...
Na guláši hodnotili hustotu, chuť, farbu i samotnú hustotu šťavy. „To sú hlavné kritériá, ktorých sa pridržiavame,“ povedal nám predseda poroty Jaroslav Bystriansky. Väčšina gulášov zo Stožku vraj spĺňala základné normy a mohli by byť pokojne v ponuke reštaurácií. Vyhrať však mohol iba jeden. Dôležitým kritériom bolo zahusťovanie. Mäso sa musí dobre vydusiť do šťavy, až potom má vraj ten správny glanc. Nie všetci to dodržali, niektorí mäso príliš rýchlo zaliali vodou. Porotcovia koštovali a koštovali, chvíľu uvažovali a potom zapisovali body. Nepoplietli sa im pri tom množstve chute? „Keď si potrebujem vyčistiť jazyk, napijem sa minerálky a dám si z čierneho chleba,“ dodal predseda poroty. A potom môže pokračovať ďalej.
Riaditeľ nebol riaditeľom, starosta starostom...
Čo kotlík, to nejaká partia. Jedni neoficiálne reprezentovali obec či mesto, iní zasa súkromné firmy. Narazili sme na partie narýchlo pozbierané, i ľudí, ktorých spájalo dlhoročné priateľstvo. Čo mali všetky tímy spoločné, bola pohoda, s akou sa krútili okolo kotlíkov. Tu nebol riaditeľ riaditeľom, ani starosta starostom. varili ľudia, ktorí sa prišli zabaviť, trochu sa odreagovať od každodenných starostí a navyše si porovnať svoje kuchárske umenie s inými. Ceny neboli dôležité. Výhrou bola už samotná účasť.
