rodičia prežiť prechod frontu v pivniciach na lazoch v okolí Očovej, i v obci. Dokonca sa ukrývali až niekde pri Hrochoti. Jedno takéto miesto bolo vraj zvlášť nebezpečné. Krátko po tom, čo ho rodina opustila, dopadla na miesto mína.
Do školy chodil v rodnej obci. Základná škola bola osemročná a ročník narodený v štyridsiatom štvrtom, ako posledný, končil školu starým spôsobom – záverečnou skúškou. Pripomínala dnešnú maturitu. Po absolvovaní základnej školy nastúpil na Strednú poľnohospodársku technickú školu – odbor veterinárny v Barci pri Košiciach. Po jej absolvovaní ostal na východnom Slovensku. V Košiciach sa nachádzala Veterinárna fakulta Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Desať rokov na východnom Slovensku! Dva dni po promócii nastúpil na vojenčinu, slúžil vo Vojenskom veterinárnom výskumnom ústave v Prahe. Po vysokej mohol ostať v Košiciach, kde mu ponúkali miesto a po vojenčine mohol ostať aj v Prahe. Juraja Kubiša to však ťahalo domov.
Prečo veterina oslovila chlapca z Očovej? Mal blízko k zvieratám? „Žili sme v Očovej, no mali sme majetok asi štyri kilometre od Očovej. V podstate sme od jari do jesene boli tam a na zimu sme sa vracali do Očovej. Chovali sme všetko, čo s gazdovstvom súvisí, kone, kravy, ovce, zajace..,“ vysvetlil. Okolo zvierat sa motal v podstate odmalička. Veterinárnu prax začínal na rôznych miestach v regióne, na určitý čas sa jeho pôsobiskom stala iba Hriňová. Po štyroch rokoch pôsobenia v Hriňovej sa vrátil do Očovej. Pracoval na obvode, potom bol vedúcim Veterinárneho strediska Zvolen, neskôr okresným epizootológom. Robil tiež vedúceho veterinárneho odboru na Okresnom úrade v Detve a potom aj riaditeľa. V roku 2000, kedy sa okresy zlučovali, sa vrátil do Zvolena. Veterinárom bol do roku 2002, kedy sa rozhodol kandidovať na starostu. Vo voľbách uspel a výbavu veterinára odložil nabok. Hoci - nie celkom. „Stále ma viaže prísaha a jednoducho musím ošetriť zviera, ktoré je v akútnom stave,“ dodal starosta Očovej.
Mali ste v zálohe aj iné povolanie, ako je veterinár?
Trochu som sa pohrával s myšlienkou na prestup na humánnu medicínu, potom som dal prednosť veterine.
Nikdy ste neľutovali svoje rozhodnutie?
Určite nie...
Zvieratá, na rozdiel od ľudí, vám do práce nehundrú...
To je pravda, no na druhej strane nevedia povedať, čo ich bolí. Veterinár to má ťažšie, no musí sa rozhodnúť. Zvlášť pri cenných zvieratách, ako sú napríklad kone a tých bolo zvlášť v Hriňovej dosť, to nie sú jednoduché rozhodnutia.
Ktoré obdobie vo vašom živote by ste označili za najkrajšie?
Možno prax v Hriňovej, to bola najkrajšia časť môjho života. Do každej osady cesta neviedla, preto som väčšinou chodil peši. Napriek tomu to bolo krásne. Život bol v tom období akýsi veselší.
Kde si oddýchnete?
Zasa sa musím vrátiť k Hriňovej, pretože práve na Priehaline som si kúpil chalupu. Tam si najlepšie oddýchnem. Výhľad mám na Detviansku Hutu, Bratkovicu, Biele Vody...
Čoho by ste sa nedokázali vzdať?
Svojej rodiny.
Akú ľudskú vlastnosť neznášate?
Určite hlúposť. Boj s ľudskou hlúposťou zaberá človeku veľa času.
Športujete?
K športu som mal vždy trochu ďalej. O niečo bližšie som mal ku kultúre, veľmi rád si napríklad zaspievam. Náš ročník na základnej škole v podstate založil detský folklórny súbor Poľana. Tam som spieval, aj tancoval. Zo športu je mi najbližšia turistika. Rád šoférujem, na dovolenku chodím zásadne autom, nerobí mi problém zájsť do Chorvátska.
V Očovej máte letisko. Lietate?
Manželka ma vždy nahovárala, aby sme išli na dovolenku na Kubu. Pre mňa by to však nebola dovolenka, ak by som sa tam musel dopraviť letecky. Pre mňa by to bol stres. Nemám rád výšky a na lietanie by som sa nikdy nedal nahovoriť.
Zrejme by ste sa nedali nahovoriť ani na bangee jumping.
Určite nie! To by ma museli hasákom biť po rukách.
