Človek by neveril, čo všetko sa môže skrývať za múrmi obyčajného domu v Stožku. Malá dielňa, či skôr výrobňa kožúškov, prekvitá ľudovými výrobkami. Hneď ako prekročíte prah dverí, vám nos pošteklí vôňa pravej kože. Do neveľkej miestnosti sa zmestí všeličo. Ľubomír sedí za šijacím strojom s kožúškom v ruke. Nevenuje sa len samotnej výrobe kožúškov, do svojho remesla zahrnul aj zhotovovanie klobúkov či vyšívaných vankúšov. Steny nezívajú prázdnotou. Šikovný majster si ich vyzdobil kúskami svojich výrobkov i časťami krojov z iných regiónov. Atmosféru dotvárajú ľudové výrobky, ktoré sú už dnes raritou. Zachovalý kolovrátok, žehlička, do ktorej kedysi ľudia sypali žeravé uhlie, ľudovo nazvaná pigľajs, no predovšetkým kožúšky dominujú tomuto priestoru. Výroba vrchnej časti kroja si vyžaduje používanie rozličných materiálov. „Koža, ihla, niť a môžem začať šiť“, zasmeje sa. Strihy i aplikácie si zhotovuje vlastnoručne, jedine pravú kožu kupuje hotovú. No pri zhotovovaní výrobkov častokrát nepostačí len ihla a niť. Preto si pomáha šijacími strojmi. Vo svojej zbierke má dva, ktoré sú neustále v prevádzke. Prvým je obuvnícka mašina, nazývaná Singerka, ktorú používa zväčša pri obšívaní klobúkov. Druhá je, ako tvrdí, normálna, na šitie do kože. „No samotná výroba je náročná a človek pri nej strávi kopu času“, hovorí Ľubomír. S pomocou manželky Zdenky však všetko zvládne. „Zhotovenie kožúška mi zaberie šesťdesiatpäť hodín čistého času šitia, dôležité je, aký je výrobok veľký a koľko je na ňom vyšívania. Jeden môj kamarát raz povedal: „Do Piešťa je to od vás päť kilometrov, no keď sa poponáhľam, tak aj menej.“ A so mnou je to rovnako. Keď na mňa čas tlačí, kožúšok sa dá zhotoviť aj skôr“, dodáva so smiechom.
Na požiadavku zhotovuje výrobky pre všetky vekové kategórie. Oblasť Detvy a Telgártu, to sú regióny, ku ktorým inklinuje a k nim smeruje celú svoju výrobu. Koľko vás bude stáť zhotovenie jedného kožúška? „To záleží od viacerých kritérií. Hodnotí sa podľa veľkosti, materiálu a dôležité je tiež, z akého regiónu daný výrobok pochádza. Beriem väčšinou od osem do pätnásť tisíc, ten najdrahší je, samozrejme, bohato vyšívaný.“
K folklóru ho priviedla mama
Vzťah k folklóru má od detstva. Od trinástich rokov navštevoval tanečný krúžok, odkiaľ prestúpil do súboru Detva. Pretancoval a prespieval v ňom krásnych osem rokov. Častokrát sa stalo, že si vypožičal od kamarátov, hudobníkov, basu, na ktorej, ako priznáva, skúšal hrať v rámci srandy. Odvtedy ho bavilo aj ľudové umenie. Zdalo by sa, že prešiel výučbou u starých skúsených majstrov, no ako hovorí, remeslu sa priučil sám. Po skončení pôsobenia v súbore sa kamarátom Števom dali dokopy a odvtedy skúšali, učili sa a vyrábali pravé detvianske kožúšky. Po rokoch skúseností tvrdí, že podľa vzoru nemá problém vyrobiť akýkoľvek kus. V okolitých mestách a dedinách sa dodnes traduje toto remeslo. Svedčia o tom aj vychýrení majstri z Hrochote, či zo Žiaru nad Hronom.
Vlastní detviansky kroj, ale kožúšok k nemu nemá…
Keďže má stále zamestnanie, koníčku sa venuje len v rámci voľného času. „Potrebujem byť už veľmi starý, aby som sa remeslu mohol naplno venovať“, podpichne sám seba. Skutočnou zvláštnosťou je, že je majiteľom detvianskeho kroja, no vlastný kožúšok k nemu nemá. Keď nejaký zhotoví, vzápätí ho predá. Dal si však záväzok, že jeden musí venovať aj sebe. Chce ale vyskúšať iný štýl. Aplikáciu netlačiť do kože, ale priamo navrch. Aj týmto by si rád rozšíril svoj arzenál ľudových výrobkov.
