Martin Gablík
Narodil sa 21. augusta 1953 v Handlovej. S rodinou žije vo Zvolene, kde pracuje ako stavebný inžinier. O zdolanie osemtisícoviek sa pokúšal sedemkrát. Postupne „zápasil“ s Mount Everestom (1996), Kančendžongou (1997), Broad Peakom (1998), Makalu (2002), Annapurrnou (2004), opäť Broad Peakom (2005) a teraz Nanga Parbatom. Až na vrchol mu dovolili dôjsť dve z nich. V roku 2002 sa pred ním sklonila Makalu (8463 m) a teraz Nanga Parbat (8125 m).
Posledným himalájskym dobrodružstvom, ktoré pre neho znamenalo ďalšiu veľkú výzvu, sa Martin Gablík začal zaoberať začiatkom roka. Definitívne „zelenú“ mu dal pred štyrmi mesiacmi. „Okamžite som sa pustil do zháňania peňazí, pretože túto expedíciu sme si hradili z vlastných zdrojov,“ rozhovoril sa. „Našťastie, základný servisný poplatok na osobu činil 3200 dolárov, čo až tak veľa nebolo. Začal som si teda zháňať rôzne výškové práce, aby som peniažky dal dokopy.“ V poradí siedmej osemtisícovej expedície sa zúčastnil súbežne s projektom Himalaya 2007, ktorý dala dokopy trojica Piotr Moravsky, Dodo Kopold a Peter Hámor. Kým cieľom Gablíka a spol bol len vrchol Nanga Parbatu, deviatej najvyššej hory sveta, spomínanú trojicu čaká aj K2. „Kopold a Hámor vystúpili na Nanga Parbat dva dni pred nami. Momentálne sa presunuli pod K2, kde sa snažia o prvovýstup západnou stenou,“ potvrdil skúsený horolezec. Celá horolezecká rodina najskôr spoločne zakempovala v základnom tábore pod Nanga Parbatom. „Zelená lúka, tak sa totiž volá, patrí medzi najkrajšie základné tábory a leží vo výške 4100 m,“ prezradil šéf partie, ktorú doplnili Rudolf Bošiak a Anton Suchý. „S Bošiakom som sa v roku 2005 pokúšal zdolať Broad Peak. Nevyšlo nám to a Rudovi ani teraz. Ochorel a tak vystupovať nemohol. Anton Suchý bol síce nováčikom, no veľmi dobre som vedel, čo od neho môžem očakávať. Som rád, že Tóno ma nesklamal.“ Napriek tomu, že počasie k nim nebolo vždy milosrdné, výstup zahájili presunom do prvého tábora, ktorý ležal vo výške 4750 m, a neskôr aj druhého, vo výške 6200 m. „Práve tento úsek výstupu bol najťažší. Tvoril ho samý ľad, sneh a 200 m lezenia po skale. Na strmých úsekoch takzvanej Kinshoferovej cesty boli síce aj staré fixy, no tie nám viac-menej len zavadzali. Staré laná sú veľmi zradné a nebezpečné, pretože sú predraté. Radšej sme liezli voľne, za pomoci mačiek a čakanov,“ pustil sa do opisu postupného zdolávania prekážky horolezec. „Obtiažnosť tejto steny má 5 stupňov z klasifikácie náročnosti. Navyše, každý z nás niesol na chrbte skoro 15 kg batoh.“ Ďalšou zvláštnosťou zdolávania tohto monumentu bol aj fakt, že kým prvý a druhý tábor museli Gablíkovci zdolať expedičným spôsobom, z druhého až po vrchol šliapali alpským štýlom. „Rozloženie stanu, prenocovanie, zbalenie a presun. Od tretieho tábora až po vrchol. Žiadna sranda.“ Celý výstup, zo základného tábora na vrchol a späť, zvládli za 10 dní. Na prvýkrát. Námaha skutočne stála za to. „Posledných pätnásť metrov mám pred očami aj dnes. Ten kúsok som doslova prebehol. Mal som neuveriteľný „ťah na bránu“. Na vrchole ma skoro roztrhlo, čo mi pľúca chceli vyskočiť z hrude,“ vyznal sa Martin. „Emócie skôr opantali Tóna, ktorému vyhŕkli slzy z očí. Mňa pohltil nádherný výhľad na okolité hory. Len tak som sedel a vychutnával si ich. Opísať tie pocity, to sa nedá. Kopcovitý svet je nádherný a mne dodáva množstvo sily a energie,“ doplnil horolezec, od tej chvíle najstarší Slovák na vrchole osemtisícovky. Martin Gablík 21. augusta oslávi 54 rokov. „Nevnímam, koľko mám rokov. Obdivujem ľudí, ktorí sú vitálni a plní života aj v pokročilom veku. Je mi do plaču, keď vidím „starých“ tridsiatnikov vysedávať na pive a krásne sa zaokrúhľovať. Cítim sa dobre, keď sa hýbem.“ A čo teda honor najstaršieho slovenského osemtisícovkára? „Fakt, ktorému veľký význam neprikladám.“
Nie je umenie byť „gerojom“ a vystúpiť na vrchol
Martin Gablík tvrdí, že najdôležitejším faktorom horolezectva je schopnosť prežiť. Horolezec sa musí vedieť prispôsobiť všade a všetkým okolnostiam. „Samozrejme, zanedbateľná nie je ani technika. Náročné úseky, ktoré si vyžadujú technickú zručnosť, sa ale vždy dajú obísť. Strata orientácie, zlé stanovenie smeru, alebo podcenenie počasia vás môžu stáť život. Na horách sa situácie menia z minútu na minútu. Preto sa človek musí vedieť včas a správne rozhodnúť. Nie je umenie byť „gerojom“ a vystúpiť na vrchol. O chvíľu si totiž môžete odpíliť návratovú cestu,“ zamyslel sa horolezec, ktorý na dvoch osemtisícovkách zachraňoval životy svojim kolegom. „Že som nevystúpil na vrchol? Pre mňa má ľudský život ďaleko väčšiu cenu. Mnohí zo západných horolezcov, karieristov, by svojho ležiaceho kamaráta len prekročili a škriabali sa ďalej za vrcholom. Hyenizmus je v Himalájach v dnešnej dobe bežný. Mne je ale proti srsti, pretože tak som bol vychovaný. Hodnoty života mám postavené jasne.“ K horolezectvu sa rodený Handlovčan dostal postupne. V športe však bol doma odmalička. „Hýbem sa rád a šport mi prirástol k srdcu. Vrcholovo som sa venoval hlavne džudu. Okrem postavy, pretože tá moja je skutočne viac stavaná na džudo ako horolezectvo, mi dalo všetky potrebné základy. Z nich čerpám aj dnes. Pri zdolávaní výšok treba mať hlavne výdrž,“ poznamenal Gablík. Výdrž spolu s nepoddajnosťou Martina zdobili vždy. „Ja som sa pri nevydarených pokusoch ani raz nevrátil preto, že by som nevládal. Plány mi buď nabúralo počasie alebo záchrana kolegu,“ hovorí. „Nezdolané hory mrzia. Najhoršie je, keď človek zíde dole a sedí v základnom tábore, balí sa domov. Vtedy by si aj vlasy trhal. Ale... Každý neúspech ma stimuluje ako úspech. Ak niečo nedosiahnem, som tým provokovaný. Keď všetko vyjde, človek môže zaspať na vavrínoch a prestať byť ostražitý. To sa nevypláca. Neúspech nikdy netreba hodnotiť negatívne. Naopak, lepšie je dostať pár kopancov, ako zaspať na vavrínoch.“
