Ľudia majú prístup do kaplnky...

Vybudovanie kláštora pre kontemplatívne sestry z Rádu bosých karmelitánok Preblahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel bolo pôvodne plánované v Banskej Bystrici.

Nečakané komplikácie pozastavili pôvodné plány. Kvôli výstavbe sa začalo hľadať nové miesto v banskobystrickej diecéze. Mesto Detva sa ukázalo ako najvhodnejšie nielen svojou pozíciou a pozemkami, ale aj prijatím zo strany miestnych obyvateľov. Ulicu ku kláštoru nazvali Ulicou pápeža Jána Pavla II. „Ľudia sú tu úprimní, veľmi srdeční. Keď sa zlostia, dajú vám to najavo a nerobia nič poza chrbát,“ prezrádza stavebný dozorca Vojtech Margorin z Banskej Bystrice, ktorý mal na starosti projektovú dokumentáciu až po kolaudačné jednanie, vrátane vnútorného vybavenia. Približne rok trvalo doriešenie stavebného konania. Spracovanú zmenu územného plánu bolo potrebné schváliť v mestskom zastupiteľstve. S umiestnením kláštora pod Poľanou súhlasil tiež sídelný biskup Mons. Rudolf Baláž. Množstvo dobrovoľníkov sa podieľalo na výstavbe. Brigády boli organizované tak počas výstavby, ako aj pri zabezpečovaní vnútorného vybavenia. Ľudia prispievali nielen robotou, ale aj materiálom na zariadenie kláštora. Dokončenie novostavby trvalo necelé dva roky. „Ohlasy na novopostavený kláštor sú pozitívne. Pre niekoho, kto nemá prehľad o poslaní sestier, sa zdá dielo priveľké. Tí, ktorí sú už zahĺbení do predpisov karmelitánok, chápu, že priestory sú pre ich život potrebné. Všetky dôležité veci sú dokončené, zostali drobnosti, ktoré treba dotiahnuť do konca. No dá sa bez nich existovať. Potrebujeme ich zrealizovať kvôli tomu, aby sa sestrám uľahčil život,“ hovorí Vojtech Margorin. Po uzatvorení klauzúry sa bežný smrteľník už do kláštora nedostane. „Sestry sa musia samy starať o všetko. Chlapi do uzavretej časti nemajú prístup, iba v prípade havárie alebo poruchy,“ dodáva. Želaním sestier bolo umiestnenie kláštora na takom mieste, odkiaľ by videli obydlia ľudí a aby zo svojich okien mohli na nich smerovať modlitby. V týždeň, kedy sa nasťahovali, dostali výnimku od provincia – mohli sa stretávať s ľuďmi. Po tom, čo boli uzatvorené do klauzúry, už sa s nimi nestretnú. Ľudia majú prístup do kaplnky, kde sa bude slúžiť svätá omša. Sprístupnené sú ešte hovorne, v ktorých sa príbuzní alebo návštevy budú rozprávať so sestrou, ale už len cez mreže. Mreža ich oddeľuje od vonkajšieho a vnútorného života. Odlúčenosť, samotu, uzavretosť, skromnosť či tichý život si vyvolilo jedenásť rehoľníčok karmelitánskeho rádu v novopostavenom kláštore.

Autor: Anna ĎURIŠOVÁ