22. aug 2007 o 16:47
Leteckí modelári súťažili v Očovej
Podpoliansky zlet historických modelov mal v poslednú júlovú sobotu premiéru na letisku v Očovej. Modelárstvo v regióne prežíva útlm a najmä historické modelárstvo nebolo na strednom Slovensku nikdy veľmi rozvinuté. Vlani, v rámci leteckého dňa, mali na l
Väčšina prišla s historickými modelmi lietadiel a vetroňov. „Taktiež tu máme nehistorické letecké modely,“ upresnil tajomník súťaže Filip Roháček. Názov „podpoliansky“ evokoval, že ide o lokálne majstrovstvá, no opak bol pravdou. „Sú tu modelári z celého Slovenska, aj z Českej republiky,“ dodal. Podpoliansky zlet bol zároveň majstrovstvami Slovenskej republiky voľne lietajúcich historických leteckých modelov. Motorové aj bezmotorové modely mali jednotné hodnotenie a tým bola dĺžka letu.
Vetroň staval dva a pol mesiaca
„To je DG 67, taliansky vetroň z roku 1941,“ vysvetlil Július Kákoš z Trenčína, ktorý sa pripravoval na súťaž. Jeho model bol zväčšený o tridsať percent, aby uniesol rádiovú aparatúru aj s baterkami. Vetroň štartuje buď s navijakom alebo z takzvaného gumapraku, čo je dvadsať metrov gumy a osemdesiat metrov lana. „Meria sa čas. Maximum u historických modelov je päť minút,“ vysvetlil Július. Ďalej sa už nemeria. Výsledný čas je časom z troch štartov. Ak by dosiahli maximum viacerí, víťaza určí rozlietavanie, pri ktorom už maximálna hranica, neplatí. Kto vydrží vo vzduchu dlhšie, vyhráva. Sám Július Kákoš so svojím DG 67 skončil na majstrovstvách Európy na štvrtom mieste, pričom od tretieho ho delili iba dve sekundy. Svoj model nestaval veľmi dlho, no ako povedal, veľmi intenzívne. „Dva a pol mesiaca, ale to už bolo takmer vo dne v noci,“ povedal šesťdesiatsedemročný Július Kákoš. Modelárstvu sa venuje už pekných pár rôčkov, už ako siedmak bol v škole vedúcim modelárskeho krúžku. Po prvom lete bol spokojný. „Pekne to ide hore,“ povedal po prvom tréningovom lete. Musel vraj iba pár vecí doštelovať – napokon, každý model treba prispôsobiť počasiu.
Motor začal „blbnúť“
Kým niektorí pokojne čakali, kedy príde čas pre ich model, ďalší na poslednú chvíľu ešte čo-to vylepšovali. „Motor, motor... Hapruje mi motor,“ odvetil Michal Madaras z Trnavy, ktorého sme vyrušili pri práci. Snažil sa rozbehať malý motorček svojho modelu. Neúspešne. „Je to replika benzínového motora, ktorý sa robil v štyridsiatych rokoch,“ dodal. Hnevalo ho zrejme zapaľovanie. Na podpolianskom zlete motor bežal iba chvíľu, potom začal „blbnúť“. Niektorí modelári prešli od spaľovacích motorov k elektromotorom. Je to vraj jednoduchšie a čistejšie, človek nemá prsty špinavé od benzínu a oleja. I keď to vždy k lietadlám patrilo. „Starý model musí mať starý motor,“ povedal k replike motora. Ani minimotorček však nie je najlacnejší – stojí okolo 4500 českých korún. So zapaľovaním a poštovným ho vraj vyšiel na šesťtisíc. K tomu stovka za vrtuľu, tri servá po sedemsto korún, tritisíc korún prijímač a šesťtisíc za vysielač. A k tomu samotný model lietadla. Po „ikstý“ raz zmontoval motor, no ten akoby sa zaťal. „Tak toto hore nepôjde,“ dodal sklamane. A ani nešlo. Našťastie mal v zálohe ešte ďalšie modely.
Lietadlo zabrzdil padák
Dva ďalšie historické modely boli o niečo iné ako ostatné. Do lietadiel modelár posadil aj postavičku pilota. „Tento sa volá Fenix a je z roku 1933. Je tam originálny motor ešte z roku 1930, no neviem ani jeho názov, pretože sa už nikto do takýchto motorov nevyzná,“ dodal Ondrej Henkrich z Košíc. V historickom modeli sedel pilot, zatiaľ z plastu, ako prisľúbil pán Ondrej, už onedlho ho urobí z dreva. Ďalší jeho model s nemeckými znakmi bol tiež z roku 1930, na rozdiel od iných nemal žiadne rádiové riadenie. Ako ho potom možno pilotovať? „Model sa dá, samozrejme, po skúsenostiach, tak nastaviť, že viem, kde asi pristane,“ dodal. Motor má svoj časovač, po nastavenom čase sa motor zastaví. Ďalší časovač by mal vyklápať výškovku, no Ondrej Henkrich si to upravil po svojom. Nevyklápal nič, časovač vyhodil padák, ktorý lietadlo zabrzdil.
Láska na celý život
Pozorovateľ, ktorý s modelárstvom nemá nič spoločné, musel týchto ľudí obdivovať. Väčšinu z nich tvorili starší páni – možno povedať, i dedkovia. Napriek tomu tá iskra v očiach, tá zaujatosť svojím koníčkom z nich robila priam mladíkov. Dokázali sa debatovať o výrobe s takým nadšením ako malí chlapci, ktorí sa hrajú zaujímavú hru. A naozaj, väčšinou s modelárstvom ako chlapci aj títo páni v rokoch začínali. Modelárstvo je zrejme láskou na celý život.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
