5. sep 2007 o 17:42
Presile techniky nemohli čeliť
Šesťdesiate tretie výročie SNP bolo príležitosťou na spomienky. Viacero rozhovorov sa nieslo v duchu: „Čo keby?“ Keby sa to urobilo tak, mohlo to skončiť inak. Napokon, každá vojna končí viacerými „keby“. A je jedno či ide o víťazov alebo porazených.
Jeden pomník vo Zvolene je venovaný najvyšším veliteľom Povstania generálom Rudolfovi Viestovi a Jánovi Golianovi. Tí sa po potlačení Povstania dostali do nemeckého zajatia. Napriek tomu, že do hôr to nemali až tak ďaleko a aj času bolo ešte relatívne dosť. „Cieľom velenia povstaleckých vojsk bola rozhodne Poľana,“ povedal nám k histórii spred šesťdesiatich troch rokov Pavel Nigríni, tajomník Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vo Zvolene. Na Poľane už boli z väčšej časti vybudované záložné a veliteľské stanovištia. Poľana, ako prírodná pevnosť, bola cieľom najvyšších veliteľov, no do jej hôr sa už nedostali. Generáli a s nimi pár štábnych dôstojníkov, zostali pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu. To boli síce dobre vycvičení mladí študenti, no proti presile a zrejme aj zrade nemali šancu. Väčšiu časť oddielu rozprášili Nemci pri Pohronskom Bukovci. Kliešte sa rýchlo zatvárali. „Keby išli o niečo skôr, tak by mali šancu,“ dodal Nigríni. Podľa jeho názoru bol však generál Viest chorý, mal problémy s chôdzou... Skúšali viacero ciest, všetko však už bolo obsadené. Nemci zajali generálov priamo v Pohronskom Bukovci, išli vraj na istotu do horárne, v ktorej boli generáli ukrytí. Pomoci nebolo. Konca vojny sa generáli nedožili, zastrelili ich zrejme v koncentračnom tábore. Niektoré konšpiračné teórie síce naznačovali, že ich sovietska NKVD odvliekla do niektorého z gulagov, ani táto verzia sa však nepotvrdila. A keby sa aj zachránili, komunistické čistky v päťdesiatych rokoch by ich určite zasiahli ako prvých. Tak ako aj ostatných činiteľov, ktorí mali niečo spoločné s Povstaním.
Ďalšie „keby“ je skôr pre vojenských stratégov. Mohlo mať Povstanie šancu na úspech? Veliteľom vojsk sa stal Rudolf Viest až začiatkom októbra. Naskočil v podstate do rozbehnutého vlaku, viac ako organizovať obranu proti zo všetkých strán postupujúcim okupantom sa nedalo. Nemal čas sa zorientovať. Chýbali ťažké zbrane, pancierové vlaky mali obmedzené pole pôsobnosti a nemecké vojská ich postupne vyradili z boja. A hoci sa povstalecké vojská nevyhli viacerým chybám, pár ľahkých tankov a niekoľko lietadiel nemohlo dlhšie odolávať presile nemeckej techniky. „Neboli to zlé lietadlá,“ pripomenul P. Nigríni. Ibaže ich bolo žalostne málo. A zlé ich nemal ani nepriateľ.
Autor: ms
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
