Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

Hovorí sa, že domy majú v sebe zapísané všetko. Ľudské rozhovory, radostné chvíle i chvíle smútku, no aj stretnutia či rozchody. Skrátka život. Hovorí sa, že to v tých múroch ostáva. V Mlákach sú viaceré domy už roky prázdne a to inšpirovalo Igora Dávida, ktorý pred tromi rokmi zorganizoval prvé stretnutie rodákov. Veď z osady odišli stovky ľudí. Roztratili sa po Poltári, Lučenci, Rimavskej Sobote, no žijú i v Detve či vo Zvolene. Niektorí sú v susedných Čechách, niektorých to zasa ťahalo do sveta. Stretnutie rodákov má zvláštny nádych. Cudzí akoby tam ani nepatril, akoby išlo o súkromnú akciu. Také sú už spomienky – súkromné!

Počasie si vraj vymodlili
Počasie však prvú septembrovú sobotu stretnutiu nechcelo priať. Nad Látky sa popoludní sťahovali príliš nebezpečné mraky. S počasím to však domáci mali vybavené. „No vymodlili sme si ho,“ presviedčal nás starosta Látok Martin Škopík. Niektorí sa však napriek tomu modlili práve za dážď. Veď po ňom by rástlo aj viacej hríbov. Stretnutie rodákov bolo aj o tom. Ľudia prišli do svojho rodiska na celý deň. Prechádzali sa po známych miestach, zbierali hríby, navštívili príbuzných... A na miestnom cintoríne zapálili sviečku, ako poctu svojim predkom. Starosta očakával účasť sedemsto až osemsto ľudí, veď nešlo iba o ľudí priamo z Mlák, ale aj z ostatných osád, ako Grapa, Bykovo, Petrová. V samotných Mlákach je v súčasnosti prihlásených niečo nad tridsať obyvateľov, v minulosti osada mala osemdesiat domov a päťsto obyvateľov. V osade Grapa bolo tridsať domov a v Petrovej zasa okolo päťdesiat. Z Petrovej už neostalo nič, všetko pohltila hora a na pozemkoch vysadili stromy.

Súbory už volať nepotrebujú
V kultúrnom programe, ktorý vyplnil popoludnie, urobili zmenu. Kým vlani najprv vystúpili hostia a po nich sa predviedli rodáci, tento rok sa všetko otočilo. Rodáci mali prednosť. „Veď sme aj hovorili, že do budúcnosti nemusíme zháňať žiadne súbory. Tak pekne hrali,“ dodal s úsmevom starosta. Harmoniky, husle, fujara... Tradičný folklór je ľuďom stále blízky, nech žijú kdekoľvek.

Ani nevedel s kým sa rozpráva
Stretnutie rodákov však bolo predovšetkým o rozhovoroch a spomienkach. „Niektorých som nevidel aj štyridsať rokov,“ povedal šesťdesiatosemročný Ján Kýpeť, ktorý prišiel z Látok. A prišiel veľmi rád... Veď stretnúť starých priateľov, takúto možnosť si nemohol nechať ujsť. Hoci sa vraj väčšine z kamarátov zmenili tváre, povahové črty si zachovali. „Povaha sa veľmi nemení,“ dodal. Všetkých ani nespoznal. „Teraz som sa s jedným rozprával a až po dvoch – troch minútach som zistil o koho vlastne ide,“ priznal s úsmevom.

S ľuďmi žijem, s ľuďmi aj zomriem...
V sedemdesiatom treťom odišiel z Petrovej sedemdesiatsedemročný Ondrej Obročník. Dôvod odchodu? „Bolo povedané, že musíme odísť. Nechceli nám dať ani elektrinu,“ vysvetlil. Vtedajšia moc sa snažila ľudí vysťahovať. Elektriny sa na Petrovej nedočkali, bez nej museli svietiť sviečkami a petrolejovými lampami, bez nej nemali televízory... „Ja som televízor mal,“ prekvapil pán Ondrej. Televízor vraj napájal z autobatérie. Robil totiž šoféra, čo mu umožňovalo batériu pravidelne dobíjať. „Vydržala aj šesť týždňov,“ vysvetlil. Pred televízorom sa zišli nielen domáci ale aj susedia. Z Mlák sa presťahoval do Poltára, prispôsobil sa manželke. Na stretnutie neprišiel prvýkrát a vraj si ho nenechá ujsť ani v budúcnosti. „Mám ľudí rád. S ľuďmi žijem a s ľuďmi hádam aj zomriem,“ vysvetlil a natiahol ruku k mužovi, ktorý k nám prichádzal. Žeby priateľ alebo spolužiak? Po tom sme už nepátrali.