11. sep 2007 o 0:00
Hriňovská tragédia
Prvý ročník folklórneho podujatia Muziky pod Poľanou skončil síce podľa predstáv organizátorov, no to, čo nasledovalo, bolo ako z toho najhoršieho sna. Krátko po galaprograme sa radosť a veselie zmenili na smútok a žiaľ. Cestou z Poľany, krátko po ôsmej,
Milan SUJA Externý prispievateľ
Prišiel so záchranármi
„Ľudia, ktorí sem prišli prví, mi telefonovali, že sa do rokliny nad priehradou prevrátil autobus. Chceli odo mňa, aby som doniesol nejaké svetlá,“ začal svoje rozprávanie Rudolf Sýkora, ktorý pracuje na hriňovskej priehrade. Z roboty zobral halogénové svetlá a vyrazil. Spolu s ním prichádzali prví záchranári. Každý sa snažil pomôcť zraneným, ktorí začali z autobusu vyliezať cez rozbité okná. Postupne prichádzali ďalšie a ďalšie posádky záchranárov a spolu s hasičmi hľadali v útrobách vraku. V náročnom teréne sa pracovalo ťažko, zranených museli vynášať hore strmým svahom až k ceste, kde stáli pripravené sanitky. Pre jednu pacientku privolali aj vrtuľník.
Ešte večer skontroloval Rudolf Sýkora aj prípadný únik paliva. Žiaden nenašiel. Spomienky na večer sa mu neustále vracali. Raz k utrpeniu v rokline a hneď na to k posledným okamihom po programe. „Keď sme išli dolu, mali sme v aute tri voľné miesta. Syn mal zasa štyri voľné miesta. Pobrali sme dolu všetkých známych,“ dodal. Jedným z nich bol Ján Hukel.
Zachránil mu život
„Hore sme išli práve týmto autobusom,“ povedal nám Ján Hukel, ukazujúc na vrak v rokline. Po programe mal nastúpiť do rovnakého autobusu, no vzhľadom k tomu, že ostatným to trvalo dosť dlho a taktiež sa zozimilo, s kamarátom premrznutí rozmýšľali, ako by sa dostali dolu. „Našli sme práve pána Sýkoru a ten nás zobral. Tým nám možno zachránil život,“ dodal J. Hukel. Keď sa dozvedel, že autobus havaroval, bol otrasený. „Bolo to strašné, veď som ich všetkých poznal,“ povedal roztraseným hlasom. V televízii sledoval správy až do polnoci.
Nebezpečná by bola každá cesta
Prečo si vodič vybral práve tú cestu? Nevedno. Možno aby bol v Hriňovej skôr. Možno... Dopravu už v minulosti presmerovali aj kvôli blízkosti vodárenskej nádrže. Na Poľanu sa chodí väčšinou cez Priehalinu, napriek tomu autá po ceste ponad priehradu stále jazdia, najmä v letnom období. V zime je to zložitejšie, cesta je síce udržiavaná, no maximálne na šírku radlice, a tak po nej takmer nikto nechodí. Podľa predbežného šetrenia autobusu pravdepodobne zlyhali brzdy. Bez nich by bola nebezpečná jazda po akejkoľvek ceste.
Hriňovou sa šírili rôzne správy.
Ten večer bol strašný nielen na mieste nehody. Informácia o havárii sa šírila rýchlosťou svetla. Každý rýchlo spomínal, koho známeho či príbuzného mohol mať v autobuse. Telefonáty striedali slzy. Najmä keď ste sa blízkemu človeku nemohli dovolať. Najhoršia bola strašná neistota. Počet mŕtvych sa v spravodajstve televízií stále zvyšoval a s ním aj zúfalstvo príbuzných. Mená obetí sa hľadali len veľmi ťažko a nedalo sa na ne spoľahnúť. Dokonca ani na druhý deň ráno. Mestom sa šírilo niekoľko verzií, mŕtvi pribúdali, ich mená sa menili. V pondelok ráno smútili všetci. Človek sa len ťažko ubránil jeho pôsobeniu. Aj v hlase ženy, ktorá prostredníctvom mestského rozhlasu informovala o tragédii a vyzývala všetkých darcov krvi, aby pomohli, bolo cítiť hlboký bôľ. Za rodinou, priateľmi, známymi? Ktovie... Nie je to podstatné. Hriňová zažila v nedeľu večer veľkú tragédiu, pri ktorej prišla o dvoch svojich občanov, tak ako neďaleká Detva.
Rozlúčiť sa prišli tisíce ľudí
Na mieste tragédie vyhasol život 22-ročnej Janky Sujovej z Detvy, 23-ročného Mariána Paprčku z Hriňovej, 33-ročného Jaroslava Melicherčíka z Detvy a 57-ročnej Agnesy Ľuptákovej z Hriňovej. Všetci mali pohreb vo štvrtok. Tak o dvanástej v Hriňovej, ako aj o pol štvrtej v Detve sa s obeťami tragickej nehody prišlo rozlúčiť niekoľko tisíc ľudí. Členovia folklórnych súborov boli oblečení v krojoch. Je ťažké vyjadriť všetko, čo ľudia cítili. Hlboké dojatie a úprimný smútok sa dali čítať z každého pohľadu. Podpoľanie sa však so svojimi folkloristami rozlúčilo tak, ako by si možno aj sami priali – muzikou.
