11. sep 2007 o 0:00
Na Poľanu tak skoro nepôjde
Štrnásťročná Lenka Václavíková z Hriňovej bola jednou z cestujúcich v nešťastnom hriňovskom autobuse. Na Poľanu sa dostala iným autobusom, ktorý vyvážal k horskému hotelu divákov z Hriňovej. Naspäť už doň nenastúpila. „Bol plný
a tak sme sa s kamarátmi
Posledný autobus bol síce vyhradený pre súbor Hriňovčan, no bolo v ňom dosť miesta aj pre iných. Kamarátov, príbuzných... Nálada v autobuse bola výborná, tak ako vždy, keď ide súbor z vystúpenia. A to na Poľane vraj bolo mimoriadne úspešné. Lenka sedela vzadu a až kým vedúci súboru spredu nezakričal, že zlyhali brzdy, si sami nič nevšimli. „Paprčkovci, ktorí sedeli za mnou, mu ešte zavolali, aby si nerobil srandu,“ dodala. Behom niekoľkých sekúnd už všetci vedeli, že vôbec nejde o srandu. Na rovinke sa autobus strašne rozbehol a zákruty prechádzal vo veľkej rýchlosti. „Tú poslednú už šofér nestihol vytočiť a tak sme spadli,“ skonštatovala sucho. Pamätá si, že tesne pred nehodou niektorí kričali, aby išli všetci dozadu. Paradoxne však všetci najviac zranení cestujúci sú zo zadnej časti autobusu. Tí, čo sedeli vpredu a v strede, boli na tom o hodne lepšie. Vo chvíli, keď sa rútili veľkou rýchlosťou po úzkej ceste, to však nikto nemohol vedieť. Preč od prednej časti, preč od potencionálneho miesta nárazu... Niektorí sa ešte stihli pevne chytiť sedačiek, nie všetkým to však pomohlo. Viacero sedačiek bolo totiž odtrhnutých. Hudobníka, ktorý sedel pred Lenkou, vymrštilo vonku, rovnako ako ďalšieho, ktorý zasa sedel za ňou. Sama ostala zakliesnená medzi sedačkami. „Niečo ma tam privalilo,“ vysvetlila. Chvíle hrôzy si pamätá veľmi dobre. Kričala! Ako aj všetci ostatní. Tí, čo boli na tom lepšie, pomáhali zraneným ešte pred príchodom záchranárov. „Mne pomohol z autobusu Majo Suja zo súboru Hriňovčan,“ dodala. Hore brehom k ceste sa driapala po tme, hoci si pamätá aj nejaké svetlá. Keď prišli záchranári, už bola na ceste. Napriek zraneniam musela na odvoz čakať, záchranári uprednostňovali ťažšie prípady. V tej chvíli jej už vyvolávali známi, aj rodičia. Jej mobil však stále odkazoval to známe: práve nie je v dosahu. „Mobil, ten ostal niekde v rokline, tak ako všetko ostatné,“ dodal smutne. V rokline ostali osobné veci cestujúcich, hudobné nástroje muzikantov, kroje, skrátka všetko... V rokline napokon toho ostalo viac. Najviac však bolí strata štyroch ľudských životov.
S rodičmi sa Lenka stretla až vo zvolenskej nemocnici. Napriek početným povrchovým zraneniam a tržnej rane na ruke bola na tom pomerne dobre. Krvácala najmä z ruky, v ktorej mala zapichnuté sklo. Minulý štvrtok jej odstránili krvnú zrazeninu na krížoch. Domov sa mala vrátiť až tento týždeň, presný dátum však nevedela. Ako sama povedala, oveľa radšej by sedela v škole. Ešte v stredu mala pohovor so psychologičkou z krízového intervenčného tímu. Možno aj preto mala náladu oveľa lepšiu, ako prvý deň po nehode. Ako dodala, na Poľanu však tak skoro nepôjde. „Aspoň nie autobusom,“ spresnila Lenka s úsmevom.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
