18. sep 2007 o 0:00
Vozia sa na troch veteránoch
Pred domom Gabriela a Martiny spravidla parkujú tri automobilové veterány. Každý inej značky, s iným „made in“, s iným dátumom na rodnom liste. Keby ich všetky predali, mohli by si dopriať aj modernejšie, luxusnejšie auto, no také podľa nich nemá ani char
Zdá sa, že Gabriel Bíro čaru automobilových veteránov úplne prepadol. Jeho dávnym snom bol Mini Cooper, anglické autíčko, na akom sa vozil aj Mr. Bean.
Komikove auto v televíznej šou Gabriela totálne nadchlo. „Páčilo sa mi. Také malé, komické autíčko, ale šikovné,“ hovorí. Keďže na Mini Cooper nemal peniaze, sen musel počkať. „Keď som zistil, že existuje fiatka, ktorá pripomínala Mini Cooper, kúpil som si fiatku,“ objasňuje. K prvej postupne pribudli ďalšie dve, napokon mal tri fiatky. Jednu chcel mať pôvodne vyčlenenú na zrazy týchto značiek, ďalšiu na cestovanie do práce a tretiu pre priateľku. Platiť poistky na všetky tri fiaty však bolo náročné, a tak si nechal iba Fiat 126, všeobecne známy aj pod prezývkou maluch. Medzitým si však kúpil aj vysnívaný miník, ako svoj Mini Cooper nazýva.
Autá sa vyrábali asi tridsať rokov, posledný model vyšiel z fabriky v októbri 2000. Gabrielov je z roku 1978. „Všetky modely vyzerali prakticky rovnako, líšili sa len v detailoch v motore, v otáčkomeroch, vo výbave či v interiéri. Laik ich ani nerozpozná,“ ozrejmuje Gabriel, ktorý má model austin mini. „Má litrový motor, no už je so sériovou úpravou, ktorá sa robila v 70. – 80. rokoch. Bola to John Cooper úprava s anglickou vlajkou na streche. Vlajky dávali väčšinou na tie modely, ktoré už jazdili preteky na okruhu alebo na rally. Mini Cooper sa dostal do povedomia ľudí najmä tým, že v 60. rokoch vyhral Rally Monte Carlo. Najstaršie modely mali zvonku ešte pánty podobné ako na domových dverách a tiež posuvné okienka namiesto sťahovacích. To sú už dnes naozaj rarity, ktoré majú veľkú hodnotu,“ dodáva majiteľ miníka, ktorý chce budúci rok urobiť vo Zvolene zraz veteránov týchto značiek.
Fiat, ktorý v súčasnosti vlastní, vyrobili v roku 1987. Maluch je Gabrielovým denným autom, kým miník iba sviatočným. „Fiat je na bežné jazdenie, pretože viem, že keď niekde s autom buchnem, alebo keď niekto narazí do mňa, čo sa mi už stalo tri razy, oprava ma vyjde lacnejšie ako na miníku. Je to fantastická výhoda, že sídlo fanklubu Fiatov 126 máme vo Zvolene. Čokoľvek sa mi pokazí, zoženiem spravidla v ten istý deň. Na miník sú drahšie náhradné dielce a aj sa ťažšie zháňajú, tento fanklub nefunguje tak dobre ako fiatkársky. Objednával som si do miníka štyri zvislé čapy, za čo tu vo Zvolene pýtali 3600 korún. Keď kamaráti z Čiech išli do Anglicka, doniesli mi ich odtiaľ. Poslali mi ich na dobierku a stálo ma to 1600 korún. Alebo brzdové kotúče... Tu stoja obyčajné jednoduché 2700 korún, v Anglicku za tú cenu ponúkajú už chladené a dokonca aj s brzdovými platničkami. Takže miníka mám prakticky len na zrazy a keď je pekné počasie, tak aj do mesta - na zmrzlinu... Ale musím ho mať na očiach. Už som ho mal vo Zvolene aj na stráženom parkovisku, no dnes je asi móda kradnúť ozdobné kryty na ventily. Ak si sadnem povedzme na terasu, parkujem tak, aby som naň videl. Mám na ňom aj alarm, bojím sa oň,“ priznáva.
Väčšiu rýchlosť dosiahne podľa neho miník. Je to štvorvalec, má vyšší výkon a hmotnosť majú s fiatom skoro rovnakú. „Miník dosiahne aj 130-kilometrovú rýchlosť. Možno by zvládol aj vyššiu, ale potreboval by dlhšiu trasu, aby sa rozbehol. Fiat dosiahne asi 100- až 110-kilometrovú rýchlosť. Jeho konštrukčná rýchlosť je 105, takže stovkou jazdí v pohode,“ dodáva Gabriel. Na svojom fiate si cení pôvodné dvanástky elektróny, ktoré sa vraj ťažko zháňajú. Väčšinou si majitelia maluchov montujú trinástky, alebo si dvanástky dovážajú zo zahraničia, Gabrielov už s dvanástkami vyrobili.
Najstarším v rodine veteránov je červený volkswagen z roku 1968. Ten patrí Gabrielovej priateľke Martine. „Nahováral som ju, nech si kúpi fiatku, na tú mám kopec náhradných dielcov, ale rozhodla sa pre chrobák. Aspoň je to pestrejšie, môžeme chodiť na viac zrazov, s každým autom na iný,“ dodáva Gabriel. Všetky tri stojac vedľa seba vzbudzujú zaslúženú pozornosť okoloidúcich znalcov motorizmu. Keby ich predali, mohli by si dopriať aj novšie auto, exkluzívnejšie, no také už podľa Gabriela nemá ani charizmu, ani dušu. „Netvrdím, že by som také auto nechcel, to by som klamal. Niekedy ma fiatka tak nahnevá... Ale zakaždým ma to prejde a dám jej ďalšiu šancu. Oblečiem sa do montérok, odtlačím ju do garáže a znova ju dám dokopy. Práve v tom je jej výhoda, že si ju môžem a dokážem opraviť sám, na to nepotrebujem automechanika. Možno časom, keď splatím úver, ktorý som si vzal na miníka, kúpim iné auto. Veľmi by som chcel starý Volkswagen Bus. Je to také hipisácke dodávkové auto, 8-miestne, a to by som chcel prerobiť na karaván...“ Nedávno mu za miníka ponúkali 200-tisíc korún, za takú sumu ho však nemieni predať. „Nie je to zlá cena, ale nezohľadňuje, čo všetko som doň investoval. Peniaze, moja robota, čas, nervy... Je to staré auto, no ak už niekto také auto vlastní, ťažko sa s ním rozlúči, iba ak ho donútia vážne okolnosti. Všetky sú už ako členovia rodiny a majú aj svoje mená. Fiatka je Hnedák, pretože má hnedú farbu, chrobák je Hugo a miník je Oliver.“
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
