Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

Narodila sa v Rimavskej Sobote, vyrastala v Šafárikove, dnešnej Tornali, až kým v roku 1977 neskončila vysokoškolské štúdium. Ešte v tom istom roku dostala miestenku na bývalej Učňovskej škole vo Zvolene, ktorá sa medzitým pretransformovala na Združenú strednú školu služieb. Vyštudovala učiteľstvo na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave s aprobáciou matematika – chémia. Keď mala osemnásť mesiacov, zomrel jej otec, takže ju vychovávala iba mamička. S úsmevom hovorí: „Potom som sa vydala a šťastne rozviedla“. Druhý manžel jej zomrel pred šestnástimi rokmi. Jej terajší muž je finančným maklérom. Majú už ženatého syna, ktorý ich pred piatimi rokmi potešil prvou a zatiaľ jedinou vnučkou, ktorú, ako Alžbeta Staníková dodáva, majú veľmi radi a nedali by ju za nič.

O akom povolaní ste snívali ako dieťa?
Vždy som chcela byť učiteľkou. Úplne v detskom veku sa mi páčila predstava lekárky, no ako som začala chodiť do školy, už to bola len profesia učiteľky. Stále som doučovala spolužiačky a aj ako stredoškoláčka som pracovala s deťmi. Toto povolanie mi prirástlo k srdcu. Na základnej škole som mala veľmi dobrého triedneho, bol matematikár, a možno aj to nepriamo ovplyvnilo moje rozhodnutie študovať matematiku.
Matematika a chémia bývali skôr mužskou parketou. V triede vás asi veľa dievčat nebolo.
Keď sme v sedemdesiatom druhom ročník začínali, bolo nás tridsať. Do piateho ročníka sme prešli len ôsmi, z toho len traja chlapci, a len piati sme promovali. V našom ročníku bolo pomerne veľké sito.
Z akých predmetov ste v škole mávali hrôzu?
Zo žiadnych, učila som sa rada. Na strednej škole sme mali pomerne prísnu učiteľku ruského jazyka, ktorá mala podľa mňa nepedagogický prístup, pretože sme sa museli všetko naučiť naspamäť. Nič sme nemohli povedať vlastnými slovami, a ja sa nerada učím naspamäť, pretože som logický typ človeka. Keď som sa mala naučiť básničku, hľadala som si nejakú niť, aby som sa ju naučila. Ešte na základnej som neinklinovala k výtvarnej výchove, nemám zručnosť na maľovanie, ale veľké problémy som s tým nemala.
V akej inej sfére si viete seba dnes ešte predstaviť?
V úlohe manažéra, ale toho prakticky aj robím, pretože dnes sú riaditelia škôl skôr manažérmi ako pedagógmi. Ekonomika je nekompromisná.
Ako zvládate funkciu viceprimátorky a riaditeľky školy?
Zatiaľ bez problémov. Síce mi pribudlo práce, ale na druhej strane škola už je zabehnutá. Štruktúra našej školy je trochu iná ako na iných stredných školách. V našej sú vedúci jednotlivých prevádzok a tí sú za prevádzku zodpovední z ekonomickej aj metodickej stránky. A sú veľmi šikovní, spolu so zástupcami školy sú mojou oporou. Samozrejme, nedá sa zastávať takéto dva posty bez pohody a harmónie v rodinnom živote a môj manžel má pre moju prácu ohromné pochopenie.
Ako by ste charakterizovali sama seba?
Som zodpovedná, precízna, pedantná a takéto schopnosti vyžadujem aj od svojich podriadených. Niekedy som prísna, hovoria to o mne, ale to vyplýva práve z mojich nárokov. Na druhej strane som filantrop, mám pochopenie pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Aj preto som sa dala napríklad nahovoriť na zriadenie Ghándhího gymnázia pre rómske deti na našej škole. Projekt sa nám podarilo zrealizovať a prvý polrok, kým bolo gymnázium na našej škole, som deťom pomáhala, ako sa len dalo.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
Neschopní a nezodpovední ľudia; ak si niekto neplní úlohy tak, ako má. To je asi jediné, čo ma dokáže vytočiť.
A čo vás naposledy najviac potešilo?
Mňa poteší niečo každý deň, pretože mám životnú filozofiu „urob každý deň dobrý skutok a dvakrát sa ti to vráti“.
Prispejete žobrákom, sedávajúcim pred obchodom?
Nie, to je moja ďalšia zásada. Neuznávam, ak niekto žobre, pretože každý má možnosť nejakým spôsobom privyrobiť si. Ale ak napríklad predávajú Nota Bene, vtedy im dám 50 korún. A niekedy aj dvom v ten istý deň, pretože vidím, že sa snažia niečo robiť.
Ktorá vlastnosť vám komplikuje život?
Asi práve moja pedantnosť a precíznosť. Vždy chcem, aby bolo všetko dokonalé a vyžadujem to od každého. Myslím si, že každý musí robiť toľko ako ja, a to mi vyčíta aj manžel: že nie každý je taký fanatik do roboty a že musím trochu zmierniť svoje nároky (smiech).
Vaše záľuby?
Cestovanie. S manželom sme už precestovali takmer celý svet, z kontinentov sme neboli len v Austrálii. Celý rok drieme, aby sme si potom dopriali peknú dovolenku. Ale možno je v tej záľube aj kus profesionálnej deformácie. Všade navštevujem reštaurácie, každý deň inú, nafotím si interiér, ich dizajn, a zbieram jedálne lístky. Zatiaľ mi ich všade ochotne venovali. A všetko to, čo v cudzine načerpám, sa snažím zavádzať v škole. Aj hotel Academic je prakticky obrazom skúseností, ktoré som nazbierala za hranicami. A druhým mojím koníčkom je varenie. Varím rada a druhí tvrdia, že aj dobre.
Kde dovolenkujete najradšej?
Najčastejšie chodíme do Dubaja a pretože nemám rada zimu, chodievame si od nej oddýchnuť práve v zime. Zbožňujem, keď je teplo, čo možno vyplýva aj zo skutočnosti, že som v znamení Raka.
A kde najďalej ste boli?
Najďalej asi v Kórei a v Číne a z druhej strany zemegule bola najvzdialenejšia Brazília.
Ktorá kuchyňa vám na vašich cestách zaimponovala?
Rada mám čínsku kuchyňu, pretože je ľahká, aj ju často varím. Tiež thajskú, čo sú korenisté jedlá, ale aj európska kuchyňa je dobrá, napríklad maďarská.
Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
Ešte ako mladšia som mala tri sny: skočiť padákom, naučiť sa jazdiť na koni a naučiť sa viesť lietadlo. Zatiaľ sa mi ani jeden nesplnil, nemala som možnosť, a myslím, že to už ani nehrozí. Možno ešte ten zoskok, ale už by som si naň trúfla asi len v tandeme. Nahovoriť by som sa nedala na bungee jumping, ani na nejakú extra riskantnú hlúposť.
Máte čas napríklad siahnuť po knihe alebo pozrieť si televízor?
Televízor si pozriem rada, zvlášť stanice Spektrum alebo Travel, pretože mám rada dokumentárne filmy o cestovaní alebo o histórii. Keď si pozriem nejaký cestopis o neznámej destinácii, hneď si na mape naštudujem, kde to je a prečítam si o nej dostupnú literatúru. Samozrejme, relácie o varení sú tiež moje a rada si pozriem aj detektívky. Posledne najmä seriály typu Kriminálka New York, Miami či Kosti, pretože sú postavené na vedeckej báze a ja logicky s odkrývaním dôkazov tímu kriminalistov tipujem, kto je skutočný vrah. Na týchto kriminálkach ma fascinuje, ako úžasne pokročila veda a čo všetko sa dá zistiť aj z maličkostí. Čo sa týka čítania, teraz uprednostňujem skôr časopisy, ale odborné. A každý deň, samozrejme, kupujem aj dennú tlač.
Čítate v nich aj horoskopy?
Áno, možno aj preto, že väčšinou ich mám priaznivé. V roku 2004, to bol taký perspektívny horoskop na dlhšie obdobie, kdesi písali, že v roku 2006 budem mať zmenu zamestnania a veľký kariérny postup. A keďže v roku 2006 boli komunálne voľby, po ktorých som sa stala poslankyňou a viceprimátorkou, aj táto predpoveď sa naplnila.
Veríte teda horoskopom?
Nie som fanatik do horoskopov, ale v podstate im verím. Keďže sú pre mňa spravidla priaznivé, som spokojná.
Máte aj svoje šťastné číslo?
Verím na sedmičku. Netvrdím, že je to moje šťastné číslo, ale mám ju rada. Sedmičku som vždy mala aj na poznávacej značke auta, či už na súkromnom alebo služobnom. Sedmička má sprevádza celý život, pretože je v dátume môjho narodenia – spolu s jednotkami.