Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

DETVA. „Neporiadok sme nenarobili my, to tu bolo“, ukazuje pani Jarmila na okolie s odpadkami. Nakuknem do stanu. Nie je v ňom dokopy nič, možno deka. Pán Berky medzi rečou prehodil, že si ho požičali.
Stan funguje takmer ako v kempe, medzi stromami, viacmenej v intimite. Akurát na netradičnom mieste, kde si rodinka bezdomovcov, manželov Berkyovcov z Detvy, urobila provizórne bývanie. Kým je teplo, dá sa vraj aj takto. „Či tu budeme zajtra? Viem ja? Ale niekde nás nájdete... Tam, alebo tam... Aj tuto neďaleko je barak, taký rozpadnutý, kde býva jedna partia, asi traja ľudia, tiež bezdomovci. Nás vysťahovali. Nemáme kde byť, niekde sa musíme zložiť, tak sme sa rozhodli bývať v stane. Mohli sme žiť aj medzi potkanmi, ale to nie je pre nás dobré, to nechceme, je to nebezpečné a my v bytovke, kde je to tak, nebudeme. Radšej takto...“, vraví pán Berky a oblieka si opraté montérky. S manželkou Jarmilou tvrdia, že sa chodia umývať do potoka, sú čistí, perú si. Neviem, či to platí vždy, ale v danej chvíli to sedelo. Ani závan zápachu. „Ľudia na nás hľadia ako na tých, ktorí sa o seba nestarajú. My sa však snažíme slušne žiť. Periem na potoku, aj sa umývame. Ale z obchodu nás častokrát vyhadzujú, že tam nemáme čo robiť, nerobia rozdiely medzi nami a tými, ktorí sa neumývajú a nestarajú sa o seba,“ sťažuje sa pani Jarmila. A dodáva, že si nemajú kde variť. Pýtam sa, čo teda jedia, keď je to takto... „Iba suchú stravu,“ hovorí. „Chodíme do obchodu, kúpime, čo netreba variť, to je naša poživeň.“
Jarmila si povzdychne, že nemajú ani kam ísť na záchod, čo je iste nepríjemné. Sú v stane pod stromom, niečo ako sociálne zariadenie im „nehrozí“. „Nuž, viete, aj to je problém, ktorý ma trápi“, hovorí žena o svojej situácii. Dve deti, vraví, má v škole v Tŕní. Je jasné, že rodina mala rôzne, a nie malé problémy...
Obaja tvrdia, že im mesto hádže polená pod nohy, nepomáha. Vraj je v Detve bezdomovcov veľa a nik sa o nich nestará.
O pár sekúnd ľudí pribudlo, objavila sa dvojica, ku ktorej chodia na kávu. „Koľkí novinári tu už boli, nasľubovali, ako pomôžu, čo všetko urobia... A nič. Nakoniec to bolo v novinách inak napísané“, skonštatovala pani Jarmila. Dodala, že mali nedoplatky za byt, nemajú z čoho platiť, splatiť dlžoby, tak žijú takto. A zo sociálky to vraj neutiahnu. Nuž a mesto sa, podľa ich slov, starať má.“
Komunita bezdomovcov je navzájom prepojená, poznajú sa, stretávajú sa. Vedia, kde kto a ako žije. Fungujú spolu a žijú v inom svete ako bežní ľudia. V menšom komforte, ale aj s minimálnym pracovným nasadením. Hovorí sa tomu aj tak, že ráno vstanú a majú fajront. Kamarát tejto famílie mi s ostrým prízvukom a dávkou agresivity prízvukoval: „Vy im kúpte byt!“ Kto však kúpi byt ľuďom, ktorí normálne pracujú a snažia sa aspoň čosi pre riešenie svojej situácie urobiť? Na všetko si treba zarobiť, alebo aspoň snažiť sa o to. Život možno riešiť rôznym spôsobom. Aj bývaním v stane s ťažkaním si na to, že sa mesto či štát majú postarať. Ale aj inak.