30. okt 2007 o 0:00
Verí, že Boh existuje, ale nie je bigotná katolíčka
PRECESTOVALA KUS SVETA, jej však spravidla stačí letenka. Ostatné jej z vďaky poskytnú bývalí študenti. Učiteľka
angličtiny Valéria Böhmová.
ĽUBA MOJŽIŠOVÁ Externý prispievateľ
Je známe, že angličtina je vašou srdcovou záležitosťou, no málokto vie, že ňou bol aj basketbal. Prečo ste s ním prestali?
- Vyradil ma jeden pád na kostrč, veľmi to bolelo, ale k lekárovi som nešla. Basketbal som hrávala 26 rokov. Trinásť rokov prvú ligu za Košice, potom som sa dostala do Bratislavy. Vyštudovala som na Univerzite Komenského aprobáciu telesná výchova – slovenský jazyk – anglický jazyk. Bolo ťažké dostať sa na školu, už vtedy vládla protekcia pri prijímačkach, ale pretože som bola ligovou hráčkou, protekciu som nepotrebovala. Hrala som za UK Slávia päť rokov. Dnes sa niektorí čudujú, ako som mohla taká malá hrať basketbal. Bola som pravé krídelko a bola som ako strela. Mala som cit v rukách a rozum, ten je pri basketbale tiež nevyhnutný. Nedala som ani jeden kôš a pritom novinári písali: malá Šimoniová vynikla ako dirigentka hry. Dnes hodnotia len toho, kto dá kôš, ale všetci pracujú na prihrávkach, na rozumnej taktike. Asi sedem rokov som ako dorastenka a juniorka bola v reprezentácii ČSSR a asi štyri roky reprezentantka žien Slovenska. Naším najväčším úspechom bola bronzová medaila na XII. akademických majstrovstvách sveta v Budapešti v roku 1954. My sme však hrali s fanatizmom a zadarmo, dnes sa to už robí za peniažky. Nám nikto nič nedával. Keď sme išli do hry, chytili sme sa za ruky a spoločne si hovorili: Za Boha a za národ. A dosiahli sme niekoľko medailových umiestnení.
Ako si spomínate na detstvo? Mali ste osem rokov, keď sa začala vojna.
- Mama nás mala päť, ja som bola štvrtá v poradí. Žije už len jeden brat. Do druhej svetovej vojny sme bývali v Nitre, tam som sa narodila. Otca mobilizovali ako vojaka a my sme posledným transportom odchádzali do Spišskej Novej Vsi. Mali sme šťastie, pretože deň – dva nato Nitru bombardovali a aj do nášho dvora spadla bomba. Unikli sme tomu najhoršiemu. Vojna bola hrozná, stále sme počuli kanóny. Dva týždne sme žili v pivnici - na kompótoch, ktoré tam mama zniesla zo špajzy. Po oslobodení si otec našiel prácu v Košiciach, tam sme sa presťahovali. Začali tu moje gymnaziálne roky. A po vysokej škole v 1957 som prišla do Zvolena za manželom. Zoznámili sme sa v Košiciach; bol tiež športovec a študoval veterinárne lekárstvo.
Učili ste aj v Maďarsku a Kanade. Viete po maďarsky?
- V Budapešti som pôsobila štyri roky na slovenskom gymnáziu. Za ten čas som sa naučila kuchynskú maďarčinu. Dostala som sa tam v prvej vlne hosťujúcich učiteľov, ale bez protekcie, nikdy som do žiadnej strany nevstúpila. Sami si ma akosi našli v nejakej databáze. Boli to deti rozvedených maďarských rodičov, vychovávané starými rodičmi, ktorých pôvod bol slovenský, a deti diplomatov. V Kanade som bola v Toronte pracovať ako angličtinárka aj telocvikárka, bola to škola, akási liaheň malých, 8- až 15-ročných hokejistov, ktorí popri tréningoch absolvovali so mnou fyzickú prípravu.
Vaše ďalšie záľuby?
- Cestovanie. Okrem Austrálie som už bola na všetkých kontinentoch. Okrem letenky však nepotrebujem spravidla nič. To je pre mňa najkrajšia odmena, keď mi bývalí študenti napíšu: som v zahraničí, vaša angličtina sa mi zišla. Dnes z nej žijem, vďaka nej zarábam. A aj ma pozývajú; príďte, strechu nad hlavou budete mať. Aj Ameriku som tri razy takto navštívila, nepotrebujem hotely. Mohla som aj Austráliu, v Sydney žije môj študent Pavel Puškár, tiež ma pozýval, no práve vtedy začali vo veľkom padať lietadlá, tak som sa bála. A hoci ma už viacerí prehovárali, zostaňte tu, vždy sa vrátim na Slovensko, inde by som nechcela žiť.
V akej inej profesii by ste sa dokázali predstaviť?
- V herectve. Ako gymnazistka som chodila na balet, a hrávala som v košickom divadle aj rozhlase. Podchytili nás dominikáni, väčšinou to boli náboženské hry. Môj prvý honorár bol tristo korún.
Čo ste si zaň kúpili?
- V cukrárni som si dala zo desať krémešov, tie zbožňujem dodnes, a ďalšie som kúpila aj domov. A ešte prvé lodičky, veľmi som chcela topánky na vysokom opätku.
Nemusíte sa kvôli postave obmedzovať?
- Dovolím si čokoládu či bonbóny, no niekedy je to obed alebo večera, nahrádzam to. Dnes si už však hovorím, že tých sladkostí by som sa mala vzdať, ale organizmus ich asi potrebuje. Hoci som sa vydávala 49-kilová, po prvom pôrode som mala 53 a po druhom 74 kíl. Kým pri prvom tehotenstve som žila na mandarínkach a surovej zelenine, druhé som živila bravčovou masťou, tak som ju zbožňovala. Sadla som si do kresla a stopenú som ju jedla veľkou lyžicou - bez chleba. Keď sa dcéra narodila, mala 4,8 kg. Dnes mi vyčíta, že má problém udržať si hmotnosť. Ale potom som akosi prirodzene znovu schudla.
Cvičíte ešte?
- Každé ráno. Rozcvičím si každý sval, vytvorila som si vlastnú gymnastickú zostavu. Každý cvik robím desaťkrát, vďaka čomu sa cítim svieža.
Neuvažovali ste aj o divadelnej kariére?
- Odmalička som chcela byť učiteľkou, pedagogika vyhrala. Dcéry však tie gény podedili pol na pol. Staršia Ingrid je pedagogička, učí na gymnáziu, mladšia Miriam je herečka. Vyštudovala Divadelnú akadémiu múzických umení, žije v Prahe.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?
- V mojom veku zdravie. Som rada, že som v poriadku duševne aj fyzicky. K lekárovi nechodím, bojím sa. Možno by mi niečo zistili, taký cholesterol, cukrovku... A potom by som sa trápila. Za duševnú pohodu vďačím aj meditáciám a pozitívnemu mysleniu. Po manželovej smrti, zomrel pred pätnástimi rokmi, som začala čítať ezoterickú literatúru, bola som sama a smutná. Meditácie spájam s malými modlitbičkami. Verím, že náš život niekto spravuje, ale nie som bigotná katolíčka.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
- Závisť, klebety, intrigy. Nechápem ľudí, ktorí si vymýšľajú a rozširujú to ďalej. A len zrazu v niečom plávate. Ja by som to nedokázala.
