Dana prežila šťastné detstvo. Mala starostlivú mamu a nikdy jej nič nechýbalo ani po materiálnej stránke. „Otec bol problémovejší, ale dalo sa to zvládnuť. V škole som dosahovala výborné výsledky. Bola som komunikatívna, mala som veľa priateľov. Všetko nasvedčovalo tomu, že budem prežívať nádherný úspešný život.“ Na vysokej škole však do jej života vstúpil alkohol, ktorý prekazil všetky plány. „Zapíjali sme skúšky, neskôr aj počasie. Prvýkrát som si sama kúpila fľašu vína, keď som mala mať rande a on neprišiel. Nastalo obdobie, keď mi alkohol ponúkal samé dobré veci. Vedela som mu povedať dosť, cítila som sa sebavedomá a príťažlivá.“
Postupne si však vybudovala takú závislosť, že jej začal brať všetko, čo mala rada a čo bolo v jej živote dobré. „Počnúc mojím charakterom cez rodinu, zdravie. Moja mama sa za mňa hanbila, prestala vychádzať z domu.“ Zo slušného dievčaťa sa stala alkoholička, ktorá musela denne nasávať. Toto strašné obdobie trvalo dlhých dvadsať rokov. Bola bez príjmov, v práci vydržala tak jeden až dva dni a pre mzdu sa ani nevrátila, lebo sa hanbila. Pila s tou najväčšou spodinou. Keď nebolo čo, aj okenu. „Moje myšlienky ráno, na obed, večer, v noci boli dokola o tom, čo budem piť a za čo budem piť." Prežívala silné depresie a trpela vážnymi zdravotnými problémami. Jej dcéru vychovávali rodičia a syna bývalý manžel.
„Nechcela som byť taká. Nevedela som si ale pomôcť. Absolvovala som osem protialkoholických liečení, napriek tomu som sa vždy vrátila do starých koľají.“ Dcéra na ňu nezanevrela.
Niektoré veci vo svojom živote si pani Dana nevie vysvetliť. Žila bez strechy nad hlavou, na úplnom dne. Napriek tomu vstúpil do jej života muž a mal o ňu ozajstný záujem. „Celých päť rokov som ho okrádala a prepila všetko, čo sa dalo. Keby sa dal prepiť aj on, urobila by som to. Ťažko manuálne pracoval, no keď prišiel domov a ja som tam nebola, išiel ma hľadať po okolitých krčmách. Špinavú, úplne zničenú a opitú ma priviedol späť. Dal mi najesť a opatril ma ako chorú,“ hovorí o mužovi, ktorý je dnes jej manželom.
Ďalšou vecou, ktorú si nevie pani Dana vysvetliť, je správanie jej dcéry. „Vyrástla aj bezo mňa. Vyštudovala vysokú školu v Bratislave. Raz ma prišla navštíviť a povedala mi, že je tu niekto, kto ma veľmi miluje. Vôbec som tomu neverila, veď som bola úplnou troskou. Dovtedy som si myslela, že som šialená len ja, keď mi povedala, že ma miluje pán Ježiš, poslala som ju na psychiatriu.“ Pani Dana bola silnou ateistkou. Jej dcéra sa ale nevzdávala a mame nosila rôznu biblickú literatúru, ktorá ju vôbec nezaujímala. Až na jednu knihu o americkom alkoholikovi, ktorý opisoval, ako Boh uzdravuje alkoholikov. „Pomyslela som si, čo všetko nespraví človek kvôli popularite.“
Vyliečila sa po dvadsiatich rokoch. Zázrak? Paradoxom je to, že hoci v Boha nikdy neverila, tvrdí, že ju uzdravil. Po dvadsiatich rokoch silnej závislosti prestala piť zo dňa na deň. „Boh za mnou prišiel, keď som umývala riad v kuchyni a na nohu mi padol hrniec. Zrazu som pocítila jeho blízkosť, padla na kolená a vyznala sa zo všetkého, čo som napáchala. Vedela som, že už nikdy nebudem piť. V mojom živote nastala nová etapa.“ Chuť na alkohol ju nikdy viac neprepadla. Je tomu už dvanásť rokov. Začala pracovať opäť v školstve a stretávať sa s rodinou. Teraz sa hrdo nazýva vyliečenou alkoholičkou. „Som najšťastnejší človek na svete. Výčitky svedomia budem mať síce do konca života, ale to je len dobre,“ uzatvára svoje rozprávanie učiteľka Dana Zubčáková, ktorá chce svojím príbehom ľuďom dávať nádej.
