Jeden z najpopulárnejších hercov Divadla J. G. Tajovského získal vďaka diváckej priazni už tri páry motýlích krídel. Poctu jubilantovi vzdalo aj divadlo, keď v závere roka zaradilo do programu slávnostný „Večer s osobnosťou“. Štefan Šafárik, ústredná osobnosť večera, si do kresla pozval troch hostí: režiséra Petra Jezného, ktorý pôsobil v DJGT v čase, keď v ňom Šafárik prijal angažmán a vtedy 25-ročného herca teda formoval; Martina Petericha, Jezného nástupcu, pri ktorom Šafárik „začal hrať postavy starcov“, ako sám skonštatoval, a tiež herečku a speváčku Grétku Švercelovú, Jezného manželku, s ktorou sa už neraz stretol na javisku. My vám Štefana Šafárika predstavíme v role, v akej ho možno ešte nepoznáte. Bez scenára, bez divadelnej masky...
Vedeli by ste si sám seba predstaviť aj v inej profesii?
- Myslím, že áno. Je viac vecí, ktoré ma bavia. Možno by ma to natoľko neuspokojovalo ako herectvo, ale asi by som to dokázal. Som napríklad technicky zručný, takže ani technický smer by mi nerobil problémy. Baví ma tiež muzika, ako chlapec som sníval, že budem dirigentom...
Talent teda vo vás drieme aj v iných smeroch, čo rozhodlo za herectvo?
- Ako malý som často chodil do kina. Mal som rád „chaplinovky“ a páčilo sa mi, keď sa z plátna šírila radosť. Hovoril som si, že takáto pozícia by mi sedela. Vidieť, že sa ľudia zabávajú, že sú šťastní, že sa usmievajú. Je to fantastický pocit, keď niekomu vyčaríte úsmev na tvári aj vtedy, keď má problémy.
Herectvo vás vnútorne asi naozaj napĺňa.
- Áno. Keď človeka niečo naplní aj duševne, keď mu práca robí radosť, je to absolútna spokojnosť, akú môže dosiahnuť.
Narodili ste sa v Bratislave. Nikdy ste nebanovali, že ste opustili mesto, kde je predsa len viac pracovných príležitostí; divadelných, filmových či dabingových?
- V začiatkoch možno trochu áno, pretože v tom období sa vyrábalo pomerne dosť filmov aj televíznych inscenácií. Keď je človek viac v centre diania, viac príležitostí dostane. Vo Zvolene som však stretol ľudí, s ktorými mi bolo dobre. A prečo by mal človek opúšťať to, kde sa cíti dobre?
Hráte na trúbke, čo už využili viacerí režiséri. Ovládate aj iné hudobné nástroje?
- Tiež saxofón a slabšie viem hrať na gitaru. Viac ovládam fúkacie nástroje.
Čím si vás získali?
- Rodičia chceli, aby som sa naučil na niečo hrať. V kraji starej mamy, ktorá ma vychovávala, teda v Palárikove, bola rozšírená harmonika, no s tou som ako chlapec mal skôr oštaru, pretože bola ťažká, objemná a keď som išiel na skúšky, vozili mi ju na bicykli. Nechcelo sa mi s ňou naťahovať, začal som chodiť na husle, no ani tie ma neuspokojovali. Vtedy som s muzicírovaním skončil. Vrátil som sa k nemu, až keď som sa dostal na gymnázium. Bola na ňom dobrá mladá kapela, a tak si naša partia povedala, že to dokážeme tiež. Rozdelili sme si nástroje, kto na čo bude hrať. Základy sme mali, noty sme poznali, a tak to, čo sme si zaumienili, sme aj dosiahli. Založili sme si kapelu s názvom TOPAM, ktorý vyjadroval skratku Tanečný orchester palárikovskej mládeže. Neskôr sme názov prezentovali aj v podtexte „Týchto Osviežuje Pivo A Malinovka“.
Prečo vás vychovávala stará mama?
- V Bratislave som žil, kým som nešiel do školy. Otec bol námorník a mama chodila na plavby s ním. Ako školák som preto žil so starou mamou v Palárikove, no každé prázdniny som trávil s rodičmi. Boli to zakaždým dva mesiace prázdnin na Dunaji, fantastická romantika.
Vraj ste nedávno pri zájazdovom predstavení Lakomca nešťastne spadli z javiska do hľadiska.
- Bolo to niečo strašné, ešte sa mi to nestalo. Podľa scenára na javisku cúvam chrbtom k divákom, no akosi som to neodhadol a zrazu som začal padať do neznáma. Bol to šok. Každý však má svojho anjela strážneho a ten môj ma „položil“ tak, že sa mi nič nestalo. Akurát som mal problém s palcom na nohe a na čele škrabanec, ale inak nič. Hrali sme vtedy dve predstavenia, dohral som prvé a večer ďalšie, akoby sa nič nestalo. Som dosť ohybný, pády podľa scenára som už robil viackrát. Napríklad v televíznom filme Mikuláš Mráz, ktorého som stvárňoval, som mal spadnúť v zime na klzkom teréne. Ten pád som opakoval asi desaťkrát, no toto bolo nečakané. A bol to hrozný pocit – letieť do neznáma a k tomu ešte chrbtom.
Bol to váš najväčší divadelný trapas?
- Nepovedal by som, že trapas, skôr zlé, nepríjemné precitnutie.
Zažili ste iné trapasy? Vypadol vám napríklad niekedy text do takej miery, že ste nevedeli zo situácie vykľučkovať?
- Áno, ale na to radšej nemyslím. Už by som to nechcel zažiť.
Mávate ešte trému?
- Stále. Najťažších je prvých päť minút, kým sa vlak rozbehne... Potom to už ide, už človek nemá čas myslieť na to: a čo ak... Neviem, či to divák spozoruje, ale tá tréma tam je, no keď sa vlak rozbehne, už je dobre, už nie je na ňu čas.
Vnímate divákov aj vizuálne, alebo vnímate ich reakcie len vo zvukovej podobe?
- Niekedy si to hra vyžaduje, napríklad taká klauniáda, pri nej je komunikácia s divákom potrebná. Niektorí herci však sledujú očkom diváka aj pri iných žánroch a pri parte, ktorý si to nevyžaduje, no ja sa snažím na javisku byť a žiť.
Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
- Aby som išiel proti svojmu presvedčeniu. Som veriaci a bol som veriaci aj za totality. Nebál som sa prejaviť to, čo cítim. Keď som šiel do kostola, nepomýšľal som na to, že by mohli z toho vyvodiť dôsledky. Ja nevnucujem svoje presvedčenie nikomu a nech mne nevnucuje nikto svoje.
